V dnešný deň by som chcel pokračovať v piatej sérii tohoto článku. Teraz pred chvíľou, sa pokúšam azda celkom márne dovolať na jedno číslo, čo považujem za veľmi dôležité ohľadom získania informácii. Neviem prečo mi nie je nejako dopriate, a celkom ma to mrzí. Aj to vo mne vyvoláva isté emócie a pocity, ktoré možno poznáte aj sami, a sami ste si to vyskúšali.

Presne tak. Sú situácie, ktoré síce nechcete siliť, ale chcete ich riešiť. A to čím skôr, tým lepšie. Nepovažujem za celkom spravodlivé, aby v dnešnom, aj tak hriešnom a nespravodlivom svete človek sa nedostal aspoň ku základným informáciam, ale najlepšie osobne, alebo telefonicky. To, že máme internet, považujeme mnohí za akúsi samozrejmosť, ale ani tomu nie je celkom tak. Stačí keď sa vám nepodarí pripojiť na sieť, vypadne vám modem, wifičko a čo ja viem ešte aké pripojenie, a takmer neriešiteľný problém je paradoxne na svete.

Na tomto svete  ma fascinuje mnoho vecí. A toto právom vo mne vyvoláva emócie, ktorými ale na druhej strane si nijako nepomôžem, lebo je to nemožné. Stalo sa to už aj vám? Mám pocit, že celkový ten nezáujem je tak veľký, že hľadíme len na svoje potreby, ale na potreby toho druhého už nie. To je ešte celkom prirodzené, pretože takto mi to káže akýsi prírodný, prirodzený zákon vpísaný do každého z nás. Postarať sa o seba. Ale dal som si teraz takú otázku. Je prirodzené naozaj starať sa len o seba?

Sú osoby, ktoré sa idú roztrhnúť pri pomoci druhým. Človek až s úžasom, a to hovorím celkom vážne, sleduje, ako napríklad niekto pomáha pri nejakej trebárs humanitárnej pomoci, je veľmi ochotný, aj keď myslím si, že za všetko je celkom pekne zaplatené.

Áno, aj my máme tendenciu komusi pomáhať, ale bojíme sa, keď to nebude dobre zaplatené. Tým nemám financie vôbec namysli. Častokrát ma prepadli takéto pocity, napríklad v práci, kde som robil opatrovateľa, a tam som videl celkový ten nezáujem tých osôb o čo i len minimálnu spoluprácu. To by som sa ešte celkom nečudoval, ale človeku príde naozaj ľúto, kedy sa mu nedostane čo i len slova nejakej vďaky, kde si toho človeka vážia.

V tom paradoxne, by som ešte problém ako taký nehľadal, pretože je to len plnenie svojej funkcie. Nadhodím teraz takú filozofickú otázku, pretože často a rád uvažujem o takýchto otázkach. Má osoba právo na poďakovanie, keď si svoju úlohu už splnila? Má právo teda ešte na nejaké osobitné nie že poďakovanie, nenazval by som to takýmto pomenovaním, ale právo na nejaký proste aspoň chabý prejav vďaky.

Častokrát takýto nevďak práveže som zažil na duchovnom poli, a dosť to vo mne vyvolalo mieru rozčarovania. Viete, nikdy nejde o nejaké reči, ale v prvom rade sú skutky. Nikomu nikdy nepomôžete tým, keď poviete... budem sa za teba modliť... to je ešte ten chvályhodný spôsob, ako komusi chcete duchovne pomôcť, je to celkom taká dobrá slovná hračka, ktorú používajú ľudia, ktorí síce sú veriaci, a veria v Boha, to im neberiem, ale je im celkom ľahostajný osud ľudí, ktorých majú okolo seba.

Som naučený, že pokiaľ ja sám, a to v každom smere v živote, nezačnem čosi riešiť, keď aktívne kohosi neoslovím, nič samé ako tak nepríde len tak odrazu ku mne. Je to nelogické, aj keď aj toto sa občas stáva. Avšak ešte nelogickejšie je, keď človek proste nemá v sebe vypestovanú tú dávku prirodzeného ľudského normálneho správania, aspoň tak by som to ja charakterizoval, a nedokáže na čosi ani len odpísať. Nie je to pekné, a nie je to ani morálne.

To dokazuje len jedno jediné. Akí sme hluchí a slepí voči potrebám našich priateľov. Ja nehovorím, že musíme bytostne sami od seba sa tak správať, že ideme v tomto okamihu zachraňovať celý tento svet, a všetko teda závisí len od nás, a od nášho snaženia. Viaceré niektoré metodické príručky, napríklad v oblasti nejakého manažmentu, vedenia ľudí, ale vonkoncom nie nejakých iných odborných literatúr, sa o toto väčšinou snažia, ale dosahujú pravý opak. 

Snažia sa ťa pochváliť aj vtedy, keď si napríklad zlyhal. To nie je správny postup. Je to totálne nelogické, a celkom iste aj nesprávne, pretože to nevedie nikdy k dobru, a nikdy to ani neviedlo. Vytvára to v človeku akúsi falošnú istotu typu, však sa nič nestalo, veď predsa život ide ďalej a podobne. To sa vie človeka veľmi doktnúť. Isto je lepšie človeka pochváliť aj za minimálnu snahu, ak to dokázal na úrovni svojich možností, ale nie je to celkom správne. Dobré čosi je len dobré, a zlé je stále len zlé. Rozdiel medzi nimi je síce minimálny častokrát, ale je evidentne badateľný. Je to niečo, ako keby ste sa pochválili, že ste niekomu ublížili. Vám to možno robí radosť, čo je celkom isto choré, a verte či neverte, stretol som také individuáá, ale vtedy máme morálne právo odsúdiť tento krok.

Väčšina ľudí si myslí, že musíme všetko a všetkým odpustiť. Je to široký pojem, pretože odpustenie predchádza nejaká ľútosť nad tým spáchaným skutkom. Dá sa komusi odpustiť, ak mu je to celkom ľahostajné? Kto je potom na vine. 

Na záver ešte čosi takéto. V duchovnom živote aj my kresťania robíme veľké omyly. Chcem odpustiť to, čo je pre nás duševne veľmi zraňujúce. To sa nedá. Nedá sa, aby vám donekonečna ktosi ubližoval. Boh to vidí všetko. Je veľmi potom smutné pozerať sa, ako sa takému človeku darí, a všetko mu vychádza podľa jeho plánov. Vystanoví mi preto jedna otázka? Je kdesi chyba v našom kresťanskom ponímaní, alebo nie?



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár