Nadväzujem teda na predchádzajúci blog. Nesnažíme sa pozitívne prejavovať emócie, a preto neskoršie možno s našim nejakým kamarátom, alebo známym, si možnože po rokoch trebárs nemáme čo povedať, a to všetko je len na škodu veci. Tu nie je predsa priestor na akýsi ostych, ten musí isť istotne bokom.
Uvediem napríklad celkom taký banálny príklad. Viem, že človek akokeby od prírody je taký, že ho napríklad škrie čosi, čo nemá, a ten druhý to má. Je to normálne, veď predsa už napríklad v živočíšnej ríši predsa predátorstvo je založené na tom, že silnejší proste vyhráva, a slabší prehráva. Takto je to zákon prírody. Či je to dôsledok nejakého hriechu, ktorý sa udial v raji ešte, alebo sa jedná o akýsi nazvem to prirodzený poriadok v prírode, neviem celkom s určitosťou povedať. Aj tam sú emócie.
Aj tam silnejší v podstate neznáša slabšieho, je mu na obtiaž. Či to pozorujete napríklad zo svojej strany, alebo ste to postrehli z tej opačnej. Obyčajne pri takýchto situáciách sa veľmi rýchlo stane, že vytušíme, že čosi nie je v poriadku, a niečo sa deje. Vieme samozrejme čo, ale pokúšame sa to vrátiť do starých koľají, pretože cítime akési rozrušenie a podobne.
Nie sme jednoducho akokeby pripravení riešiť takúto situáciu, a najradšej by sme ju neriešili vôbec, ale ono to raz príde. Nenazval by to situáciou, kedy napríklad človek niečo závidí. Moja viera mi predsa zakazuje závidieť úspechy druhých, aj keď priznám sa, tak v dobrom, potom ma to prešlo, dosť som bol nervózny, keď sami jeden človek pochválil s niekoľkými úspechmi, ale ja som to nedokázal. Prečo to spomínam.
V takom prostredí je veľmi obtiažne žiť. Na jednej strane treba napríklad dodržiavať niektoré pevné pravidlá, spravidla tie morálne, na druhej strane niekedy to človeka mrzí, že keď sa aj veľmi snaží, ten dobrý výsledok sa proste nedostaví, a takýto stav môže paradoxne trvať veľmi dlho a nie je to príjemné.
Myslím si, že tak, ako som to rozoberal v blogu s názvom je hnev hriech, tak aj tu vybadám to, že pravdepodobne v mnohých prípadoch, a to ešte našťastie hovorím, v mnohých prípadoch si len zamieňame nešťastne doslova to hanlivé, alebo teda bulgárne slovo závisť. Viem predsa, že je to hriech. To od Boha nepochádza, pretože Boh toto čosi neurčil nikomu.
Problém ale nastáva, keď človek naozaj poctivo a statočne pracuje, a nemá z toho úžitok. Kde sa teda ale stala chyba. Môžem si to vykladať napríklad biblicky, kde človek je opísaný ako ten, ktorý si zbytočne líha neskoro v noci, a ráno skoro vstáva, ten, čo je ťažko zarobený chlieb, lebo len on dáva svojim spánok. Ako si to teda môžem vykladať. O čo tu teda ide.
Darmo robíme čosi, čo je proti nám, nikdy nám to nevynde. Máme často pocit, že naša snaha vyšla navnivoč, a napriek tomu neteší nás výsledok. Je to len dôsledok toho, že v tom danom okamihu proste neplníme božiu vôľu. Najčastejšie sa to stáva, ak to mám nejako pripodobniť vtedy, keď nemáme dobrý úmysel, keď nás to ťahá ku klamstvu, keď chceme druhému poškodiť.
Nedajme sa oklamať, že tí, ktorí takto činia, teda osoby ktoré teda idú z nejakej neznámej príčiny proti nám, a snažia sa nás znemožniť a dosť podstatne sťažiť nám životnú situáciu, bez tak už ťažšiu pre viacerých z nás, sú z toho šťastní.
Práve naopak opak je pravda. Oni sú dosť nešťastní, pretože škodoradosť, a ešte k tomu zlomyseľnosť nevedie k šťastiu, a to vonkoncom nie k tomu trvalému, ktorému máme všetci dospieť v zrelom uvážení, keď sa budeme držať morálnych a duchovných zásadách v tejto spoločnosti. Som si vedomý, že aj v spoločnosti dokonalosť neexistuje. Lenže keď si stále budeme hovoriť, akí sme nedokonalí, akí sme krehkí a slabí, nikam sa nepohneme.
Práve toto je nepochopenie niektorých statí z Písma, kde mnohí sa nazdávajú, že trpieť vo svete okrem utrpenia pre Božie meno a podobne je správne, a takto sa človek očisťuje. Mám pádny dôvod, že to tak nie je. Každý človek má právo na svoj názor, a ja ho nikomu neberiem.
Ak by som teda mal trochu hlbšie načrieť do dejín Písma Svätého, akým spôsobom prví ľudia vydávali teda svedectvo o Bohu... Nemyslím si, že keď niekto niekoho prenasleduje, že tak to chce Boh. Nepochybujem, že biblicky sa práve prenasledovaním šírilo po svete kresťanstvo, ale to šírenie bol nepriamy dôsledok prenasledovania. Kresťansky ale samozrejme všetko sa dá odovzdať do božích rúk, pretože božie cesty sú naozaj nevyspytateľné, ale to ešte neznamená, že nie správne. Celkom oprávnene si myslím, že tá cesta za duchovným poznaním je moc ťažká, ale celkom určite stojí za to. Deje sa to samozrejme aj v reálnom živote, kde proste vidíme, že keď chceme niečo dobré spraviť, možno sa nám neustále kladú prekážky. Odpoveď je dvojitá.
Buď čosi robíme možno nesprávne, a to dielo uskutočniť jednoducho nemáme, alebo nejako nie je nám to dané, alebo tá cesta je správna, možno najlepšia a najsprávnejšia pre nás, a je teda len na nás, či to dokážeme v sebe rozpoznať. Preto mnohí odpadnú od viery, pretože to je čosi čo naozaj presahuje človeka. Je to zdanlivo jednoduchý úkon, ale Boh chce proste opak. Boh chce, aby sme sa tohoto nevzdali, pretože toto všetko je naozaj skúška.
Kto tomu neverí, nech si pozrie na svoje štúdia na vysokej a podobne, poprípade nejakú prácu tam, kde to proste neznášame, ale musíme. Toľko obety v dnešnom svete naozaj človek musí vynaložiť. To ešte zlé nie je, ale ten enormný tlak, to všetko možno zlé a negatívne okolo nás môžu v konečnom dôsledku znamenať to, že z nás sa naozaj časom stanú ľudia na správnom mieste so správnymi životnými názormi ako ktosi, kto naozaj čímsi si už prešiel, a teraz jeho životná múdrosť je tu nato, aby druhým sme či už priamo alebo nepriamo dávali rady do života.
A keď sa vrátim k predchádzajúcim myšlienkam teda. Ako to myslím? Kto potom bude mať na zodpovednosť, keď ktosi neustále robí druhému zle. My sa máme v prvom rade snažiť šíriť medzi ľuďmi pokoj. To je základ všetkého. To, že sa deje opak... Je ale málo, ak povieme, že sa len modliť budeme. Musíme konať keď vidíme opak. Nikdy som sa nebál ani pred nejakými autoritami povedať si názor nie preto, lebo mám na to právo, ale preto, lebo svedomie mi v tej chvíli nedovolilo sa neozvať, a bolo mi jedno kto predo mnou stojí, aj tak sme predsa všetci rovní, čo ti kto môže.... nikto nič... okrem nenormálnych ľudí, ktorí sa snažia druhému za každú cenu uškodiť, alebo ho nejakým iným spôsobom totálne medzi druhými zdiskreditovať. Ale múdry, kto to vidí, vie, že jediný, kto sa zdiskreditoval, je ten dotyčný agresor, nič viac.
Na záver ešte asi toľkoto. Takto to chce jedine diabol, pretože on nemá rád poriadok a pokoj vo svete. Obeťou týchto neblahých metód sa často stávajú ľudia, ktorí naozaj túžia po pokoji, po spravodlivosti, a ctia si morálne zákony a dedičstvo otcov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár