Áno, aj ja si analyzujem, aké by to bolo pred tými rokmi, čo som možno mohol spraviť a nespravil. Nie je príjemné sa možno vracať spätne do nejakej minulosti, čo som už prežil a podobne, niekedy to v človeku môže pádne vyvolávať aj nejaký zmätok, nejaký nerovnovážny stav, kde si bude čosi vyčítať, čo mohol spraviť a nespravil, ale to nie je jeho problém, on na vine nie je. To sú tie akokeby výčitky svedomia. Je na to teda dvojaký pohľad. Sú oprávnené, a sú neoprávnené. Oprávnené také, kde naozaj čosi sme proste zanedbali a postupom času nás to dobehlo a nejako sa nám to vypomstilo.
A neoprávnené, proste také, ktoré sme nedokázali zvrátiť v prospech, a boli sme akýmisi nepriamymi účastníkmi, proste sme nemali nijakú šancu. Práve niektorí ľudia pri týchto nepriamych, teda takých, kde nevedia zvrátiť čosi v prospech kohosi, teda na kladné vyriešenie sú možno z toho veľmi nešťastní, berú si to možno až príliš osobne na seba.
Hoci vedia, že to proste nebolo v ich silách, a nevedeli s tým si poradiť nijako. Keď sa niečo človeka čo i len nepriamo dotýka, ale vníma to celkom pozorne tú situáciu, duchovne to berie akokeby na zodpovednosť. Ale na druhej strane je to celkom chvályhodné, pretože každá skúsenosť má schopnosť kohosi posunúť vpred. Celkom to nevadí, pretože aj keď niečo naozaj nevynde v náš prospech, alebo prospech toho, komu chceme pomôcť, ide vždy o úmysel, možno nie vždy o nejaký výsledok. Všetko sa cení. Rozumný človek to predsa pochopí. Niekedy teda je veľmi dôležitý celý ten priebeh, nielen výsledok. Je to presne napríklad ako v matematike pri riešení nejakých zložitých príkladoch. Pokiaľ človek neovláda algorytmus, teda nejaký ten návod na riešenie príkladu, výsledok ako taký mu je zbytočný, pretože nepozná súvislosti, vďaka ktorým by sa k nemu dopracoval, a teda logicky nevie zdôvodniť výsledok.
Zvyknú si to brať ako na svoju osobnú zodpovednosť, hoci to nie je ich vina ani problém. Celkom je to chvályhodný počin, pretože takýto človek práve v týchto chvíľach a momentoch sa ukáže ako naozajstný charakter, ktorý je teda na tom správnom mieste. Hoci aj keď v danom momente nedokáže nič vyriešiť, človeka naozaj môže potešiť, že sa do toho vložilo jednoducho maximum.
Samozrejme, je pravda, že všetkým sa vyhovieť ani pomôcť nedá, a teda je logické, že všade človek byť nedokáže, ale za všetkým je teda predovšetkým to, že proste treba preukázať aspoň tú malú snahu, ktorá sa v konečnom dôsledku stále cení, a má svoju morálnu vážnosť, keď už nič inšie. Viacerých to možno aj trápi, alebo mrzí, pretože si môže vtedy mylne domnievať sa, že ten druhý si o ňom myslí, že to robí nachsvál, že jeho nečinnosť je len výsledok jeho neochoty a ťažkého osobného prístupu ku nemu, pričom to samozrejme môže ale nemusí byť ešte pravda.
Nie je to zlé, pretože takto sa rodia charakterní ľudia, ktorým proste na čomsi záleží, chce niečo dotiahnuť do dobrého konca a na srdci im taktiež leží dobro ostatných, proste nehľadí len na seba ako kohosi, kto je naozaj centrom pozornosti. Takýto ľudia sú práve najväčšími ťahúňmi spoločnosti, ktorí dokážu dobre namotivovať a napraviť ľudí na správnu cestu.
Ale pozeráme sa na neho ako na kohosi, kto je charakter. Väčšinou samozrejme sa to deje práve opačne, že človek proste má tendenciu uspokojiť svoje nedostatky, a vtedy nehľadí na záujem skupinu. Tam proste aj tie emócie idú bokom. Pozerám sa na to tak, že napríklad nejaký schopnejší človek mal isté plány s nejakou teda cieľovou skupinou, avšak on sa správal v tom okamihu naozaj ako pravý vodca, ktorý všetko to začne a dotiahne do konca.
Lenže keď nenašiel schopnejších ľudí okolo seba, zobral to individuálne, a celý ten riadiaci proces uskutočňuje on, a teda na zdarnom konci je predsa celkom logické, že sa nechce deliť o úžitok, ktorý teda vyplynul z tej snahy. Deje sa to najmä vtedy, keď na samom začiatku jednotlivec musí si veľmi premyslieť do čoho ide, a koho do toho procesu zapojí. Ak je jeho odozva celkom slabá, potom logické je, že sa nebude o výsledok s nikým deliť, poprípade to bude len minimálne.
Na záver by som ešte chcel napísať niekoľko myšlienok. Darmo sa to nazýva tímová spolupráca, kolektív, a neviem ešte aké názvy, ale v podstate tam tímovosť nezohrával nikdy nijakú dôležitú úlohu. Problém je, že v kolektíve sa práve najviac zvýrazňujú osobnosti, tam sa najlepšie formujú. Je potrebné vypočuť a mať mnoho názorov, pretože vtedy človek osobnostne rastie, kde je akási pluralita názorov, kde si ich môže úzko vyprofilovať. Takto by to aspoň malo vyzerať. Tam sú pravé emócie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár