Emócie sú potrebné k životu XI

Pridávam opätovne už v poradí jedenástu kapitolu tohoto blogu o emóciách.

Keď sa niečo človeka čo i len nepriamo dotýka, ale vníma to celkom pozorne tú situáciu, duchovne to berie akokeby na zodpovednosť. Nie je to zlé, avšak pozorujem to aj v kresťanskom svete, že chceme nasilu všetko riešiť. Nie vždy sa to dá, avšak je dobré mať k čomusi pripomienky práve preto, aby sme prispeli k akémusi zlepšeniu, ak nie vyriešeniu. Napadla ma jedna myšlienka ešte zo stredoškolských čias. Aby to proste nebolo o tom, že teória je, keď všetko vieme, ale nič nefunguje, a prax je vtedy, keď všetko funguje a my nevieme prečo. 

Myslím si, že práve tento moment môže celkom isto znamenať známku vyzretosti, pretože to vyriešenie niekedy celkom iste môže prísť odrazu a celkom neplánovane. Proste raz sa tak rozhodneš, možno zo dňa na deň, a takto radikálne možno smerom k lepšiemu si zmeníš celkom isto život. Pretože práve naopak, akási tá bezstarostnosť, alebo laxnosť, kedy človek naozaj si myslí, že všetko je len tak, že sa v podstate nič nedeje, keď sa to jeho netýka, síce neznamená, že možno k nejakej otázku nepociťuje nijaké vnemy, avšak nemá potrebu ich riešiť.

Časom na veľa vecí aj tak možno zabudne, myslí si, že sa možno tým azda všetko vyriešilo, čo môže celkom isto znamenať pocit akéhosi upokojenia, ktorý ale je len zdanlivý, nič viac. Môže to paradoxne znamenať niečo ako ticho pred búrkou. Tam, kde nie je potreba ich riešiť, tam predsa nie je nijaká vyvodená zodpovednosť, tam sa teda o nič akokeby nebojí. 

Toto si myslia len povrchní ľudia, ktorým napríklad v živote kadečo prešlo len tak ľahko, nič sa nikomu nič nestalo, mohlo robiť kadekomu zle, ale vyšlí zo všetkého ako čistí, že sa nič nedialo. Všetko práve naopak slúži na to, aby sme tomu porozumeli, a zobrali si z toho príklad. Či tomu rozumie, je už druhá otázka. Snáď treba prežiť mnoho nezdarov, aby človek narazil na svoju osobnú duchovnú brádu.

Kde existuje akýsi konflikt názorov, ktorý nespočíva v tom rozdelení toho spoločenstva a podobne, ale naopak, slúži na vytvorenie formy akejsi jednoty. konflikt názorov nie je zlý, ak je nasmerovaný predovšetkým na potrebné zjednotenie toho, čo je možno v tom momente z nejakých príčin rozdelené. Azda najlepšie to môžeme pozorovať pri športových hrách, basketbale, hokeji. Úspech alebo neúspech mužsťva je vždy chápaný ako kolektívny neúspech, ťažko hľadať individuálne zlyhanie. Práve tam to neslúži na odďaľovanie seba samých a rozpad akéhosi kolektívu alebo spoločenstva, ale práve naopak na jeho stmelenie a súdržnosť a jednotu.

To sa nedá takto kategorizovať. Ak aj bolo, väčšinou, ak sú tí ľudia naozaj charaktery, a osobnosti, vedia zobrať zodpovednosť na seba a povedať si, toto som spravil dobré, toto som spravil nesprávne. V zdravej spoločnosti má predsa toto prevládať. Avšak nie všetci dbajú na všestranný osobnostný rozvoj, ktorý je spôsobený akousi prílišno osobnou, subjektívnou pohodlnosťou, kde je spokojný s tým čo koná, čo má, avšak realita je trošku odlišná. Zvrátiť to samozrejme nebudeš vedieť, pretože sa to nedá, ale človeka to môže zomknúť a podať ešte lepší výsledok. To je čosi, niečo ako spätná sebareflexia. 

Nejaká potrebná anamnéza v našom živote. Mnohí nechápeme celkom isto jej veľký význam, a nevenujeme jej pozornosť, a práve tu robíme veľkú chybu. Bez poučenia z minulosti budeme celkom isto opakovať chyby aj v budúcnosti, hoci si mylne budeme myslieť, že viackrát sa niečo také stať nemôže. Niekedy sa tá história opakuje, a nie všetci sme na to pripravení, a samozrejme je veľká otázka, aké emócie s tým všetkým budú spojené. 

Avšak opäť príde jeden okamih, kedy jednoducho naivne si budeme myslieť, že to všetko máme za sebou, a razom sa dostaví predchádzajúci neúspech, a s tým je spojené aj niektoré nepríjemné pocity, emócie. ale aj pri tom sa dá akokeby vykľučkovať, pretože to dokáže človek, ktorý má pôdu pevne pod nohami, a stojí rovno. To si teda myslíme len my. Mohol by som vám povedať, že mnoho krát som mal pri tom pocit, že... toto som mohol spraviť lepšie.

Možno užitočnejšie, a dať do toho maximum. Lenže to je všetko s odstupom času. Inak sa niečo hodnotí priamo v dejisku, a ináč to proste vyzerá po nejakom čase. Áno, viackrát som to tu čítal, snažil sa pochopiť mnohé články, a priznám sa úprimne, vo viacerých článkoch vašich, ak ste sa zaoberali podobnou tematikou ako ja, našiel som ich tu nie nepovšimnutý počet článkov, som sa totiž našiel. Problém som ale našiel, celkom sa mi zdá kdesi inšie. vyvoláva to síce emócie, ale mne sa tak zdá, a s tým som mal proste problém aj ja, to nijako nezakrývam, že viackrát sa snažíme nie že kôli sebe a pre seba, ale preto, lebo sa chceme zapáčiť iným ľuďom. 

Čo dodať teda takto na záver. Neuvedomujeme si totiž, že táto prehnaná iniciatíva, ktorá síce vychádza priamo od nás, nie je zameraná na naše zlepšenie, ale na vyvolanie dojmu z čohosi u niekoho, s kým zdieľame v niečom život. navyše jedná sa tu o to, že o takúto akokeby lacnú popularitu len málokto stojí, a málokto ju chce. pretože ona nevytvára vôbec ani len dojem šťastia, nie to ešte trvalé štastie. 

Zdieľaj článok na facebooku
54 odoberateľov

Komenty k článku