Pokračujem teda v článku. Lenže zistil som, že takéto emócie vyžadujú celkom iste ľudia, ktorí nás nemajú radi. Pri ktorých sa necítime dobre, a teda máme tendenciu takú, že proste nie je pri nich akokeby tá dobrá atmosféra. Nechceme byť pri nich jednoducho.
Tieto osoby nemajú to radi, keď vidia, že druhým sa darí. Je to ale dosť smutné, že takéto čosi existuje. Nenazval by som to ako nejaký druh závisti, čo je aj v kresťanskom ponímaní považovaný za jeden z hlavných hriechov, ale takých, ktorý celkom nevieme dobre korigovať, je to niečo nepriame, čo sa nie vždy dá vysvetliť. Či je to dané akousi výchovou nesprávnou, alebo zlým pochopením situácie, alebo to vychádza naozaj z nejakej hlbokej frustrácii daného človeka to ťažko takto posúdiť, ale ono to naozaj existuje, a nie je to celkom príjemné určite pre obe strany, ak sa ešte mám celkom s nadhľadom akýmsi vyjadriť aj o takomto nepríjemnom človeku, pocity, konanie a to myslenie samozrejme môže byť celkom iste hlboko skryté v každom jednom z nás, niekedy sa tomu možno nedá celkom vyhnúť.
To asi ani nie takto, avšak toto by som chcel pravdepodobne považovať za niečo azda omnoho nebezpečnejšie, kde už evidentne na človeka sa chystá niečo nepríjemné, a ak ten dotyčný je nejako vnímaví, ale zdôraznil by som vnímavosť, nie že je nejaký domýšľavý a podobne, celkom isto to môže časom postrehnúť a vybadať. Akože je to smutné, ale musíme si uvedomiť že aj toto je nie celkom príjemná a jednoduchá súčasť života, ktorá proste do neho chtiac nechtiac patrí, a musíme sa s tým vyrovnať, samozrejme otázkou je akým spôsobom. Prečo je to tak, a prečo takí ľudia existujú to naozaj neviem pochopiť, a je to moc zarážajúce.
Ani celkom neviem presne definovať tento jav, alebo fenomén, pretože to nie je akokeby taká závisť, to poznáme pravdepodobne všetci, a azda nikto sa jej v akejkoľvek forme nevyhol, je to celkom normálne. Avšak problém nastáva, ak sa to dotýka nás, že to nevieme ovládať, a pomaly, ak sa na začiatku celkom isto tvárime akosi nebadame, že teda o nič nejde a podobne, nedáme nikomu nič evidentne
Neviem to celkom pochopiť. Čo majú z toho. Čo majú z toho, keď sa niekomu pohoršilo. Vari dobrý pocit? Alebo ich to nejakým zvláštnym spôsobom kdesi dráždi, že nevedia teda akokeby zaspať, keby teda jedným dňom niečo druhému čosi nepríjemné nevyparatili? Vážne to myslím, pretože mnohí sa podľa tohoto aj správajú.
Potom ale celkom iste si myslím trebárs to, že až tak je zdegenerovaná ľudská myseľ nastavená na určitý druh škodoradosti? Ak hej je to veľmi prízemné. A viete čo je paradox? Možno budete namietať, ale pravda je taká, že neustále akokeby sme chceli vyhľadávať spoločnosť práve takýchto nepríjmených ľudí, z ktorých nemáme ani radosť, ani nijaký úžitok, a takto táto situácia nám častokrát len pohorší, pretože sme v bludnom kruhu, z ktorého niet úniku.
Je to pravda moc nepríjemné. Možno aj cítime, že tam nemáme šancu uspieť, ale niečo nás proste neustále brzdí, a znemožňuje nám návrať nazad, ktorý by celkom isto bol pre nás viac ako prospešný. Neustále robiť na kohosi dojem, a bojovať o niečiu priazeň. To nie je celkom zdravé. Nazval by som to, že je to vysoko škodlivé jednak pre naše telo, ale aj pre našu psychiku.
Neustále bdieť, byť teda ostražitý, dávať pozor sa nedá. To sa nedá porovnať s tým, či sme sa v škle učili tým spôsobom, že keď vyučujúci čosi vysvetľoval, tak sme mali dávať pozor. O to tu vôbec nejde. Aj toto je v istom zmysle akási pedagogika, avšak nie taká, na akú sme boli zvyknutí zo školských čias, to je teda niečo celkom úplne iné. Niekoho to predsa môže dosť vyčerpávať a veľmi zaťažovať.
Na záver by som ešte chcel pripojiť niekoľko mojich myšlienok. Tu chcem apelovať aj na to, čo sa môžeme dočítať v Písme. Je to ale napísané tam z inej strany. Aby sme si nemýlili. Môžeme sa dočítať. Buďte ostražití a bdejte. Váš protivník diabol odchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Vzoprite sa mu pevní vo viere. Ak by sme mali tieto veršie viac menej pochopiť doslovne, pretože doslovne to znie veľmi hrôzostrašne, mali by sme sa teda byť viac menej na pozore. Ako vidím aj toto je istý druh ľudských emócii, a ten, kto nechápe význam týchto biblických slov mylne sa domnieva, že človek, ktorí verí v Boha a vyznáva teda nejaké duchovné hodnoty, potrebuje akokeby stále kohosi nad sebou, že samostatne sa nedokáže rozhodovať. Je to veľmi mylný dojem, ktorý ale nadobudli aj mnohí kresťania, pretože celkom nesprávne nazerajú jednak na tento svet, jeho žitie, a nesprávne nazerajú na stránky písma a celkovo na svoju vieru založenú len na príkazoch, a nie na tom, že pri viere v Boha musím aj trochu uvažovať rozumom, pretože ten mi dal Boh.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár