Na začiatku to možno bol taký pocit, že na všetko je človek sám, ale potom som zbadal, že to tak nie je, a viacerí prežívajú aj v mojej blízkosti situácie, ktoré prežívam aj ja. Neteším sa z toho samozrejme, ale dáva mi to nádej, že v týchto opodstatnených ťažkostiach predsa len nie som sám, a túto pomyslenú duchovnú reťaz, predsa len s niekým zdieľam, predsa ma s niekým spája, pretože pravdepodobne to význam má.
Aj táto možno nepriaznivá situácia môže mať celkom pozitívny dopad na osobu. Ak mu to v ničom inom ako tak nepomôže, aspoň nežije proste v nejakých ilúziách, že keď sa jemu osobne nedarí, tak potom nikomu okrem neho sa nemôže dariť, že teda nie je jediný, kto má problém, a teda samozrejme s tým všetkým súvisiace nejaké emócie, ktoré na ten čas sú potrebné. Nazval by som to niečo ako prirodzený sprievodný jav, ktorý príde, a ktorý potom odíde, bez ohľadu na to, čo to nejako pomohlo, alebo nie.
Možno aj toto je nejaký duchovný odkaz, čo som si spomenul na slová Ježiša, keď hovorí, že vaše cesty nie sú mojimi cestami. To nepovedal v tom kontexte, že si osobitne nepraje, aby ho ktosi otravoval, alebo že si nepraje, aby mal nejakých nasledovníkov, veď predsa všetko bolo pravý opak, nasledovníkov má predsa do dnešného dňa. Tieto slová, ak by sme nad nimi mali napríklad hlbšie pouvažovať v duchovnom horizonte, môžu prinajmenšom znieť veľmi odstrašujúco, možno aj znechucujúco. Je teda dosť možné, že vtedy, tou tamojšou malou formujúcou sa komunitou, nejakým teda okruhom ľudí, to mohlo celkom isto otriasť. Ak teda by som to mal brať doslovne, že jeho cesty nie su našimi cestami, nebolo by to nijako pre nás povzbudzujúce, zvlášť pre apoštolov, ako prvotných poslucháčov Ježiša.
Ešte teda ani poriadne sa nestotožnili s niečím novým, ak teda rozmýšľam v tomto kontexte, a už badajú medzi sebou nejaký ten prítomný prvok, ktorý má tendenciu v niečom ich znechutiť, a následne odradiť. Všetko je postavené na ochote a vytrvalosti, alebo na odolnosti.
Pretože tie pomyslené naše cesty sú proste nestále, nemajú pevný základ, a človek často sa inam presídli, chce spoznať zas čosi nové, lebo mu nevyhovuje to konštantné a nemenné sterilné prostredie, inam zamieri, zmení názor, možno sa aj zmení, ale takto to funguje vo svete. Niečo chceme dnes, ale na druhý deň to nemusí už potom platiť, pretože sa môžeme vyhovoriť, že sa zmenila situácia, zmenil sa plán, a podobne, sú to všetko naše ľudské ohľady.
Toto je tiež dôležité pre náš invdividuálny rast. Mnohí si myslíme, že napríklad, keď sa nám čosi nevydarí, je to hocičo, či už škola, alebo práca, alebo kdesi teda naozaj totálne zlyháme, a nedá sa už to viac napraviť, že sa môžeme oprávnene cítiť, akí sme teda neschopní, akí sme už viac neužitoční, zle sme to spravili, možnože máme pocit, že viac sme na posmech ako na úžitok či už sebe samému, alebo okoliu.
Len by som podoktol, že toto všetko, sú jedine subjektívne pocity, ktoré nemusí iný zdieľať, a možno priveľmi to súvisi s našimi podvedomými náladami a stavmi. Ak teda niekto dhodobo má pochmúrnu náladu, a nemá na nič chuť, tak samozrejme si tento stav prispôsobuje a podrobuje všetkým udalostiam, v ktorých čosi musí riešiť, a potom to vidí vo všetkých situáciách, že to nie je proste ku nemu priaznivo naklonené. Je dosť možné, že celkovo tieto myšlienky aj prenesie na kohosi, čo s ním je v blízkosti.
Nám to v niektorých momentoch môže byť takpovediac jedno, pretože si povieme, že je to náš život. V určitej miere s týmto súhlasím, avšak prostredie nás čo i len nepriamo formuje, a my chceme proste dbať na to, aby sme nejako vyzerali, dať nejaký dôraz na to. Koniec koncov môže to byť celkom užitočné a prospešné pre nás. Viaceré možno posmešky ak berieme vážne, práve tie, ktoré nás zraňujú, môžu nás práveže takto nebadane naštartovať. Lenže potom ako máme vnímať tých nepríjemných ľudí. Nepríjemnosť je opak príjemnosti. Ak my máme tendenciu skôr v živote urovnať spory, vyhnúť sa konfliktom, všetko skôr radšej napraviť na správnu mieru, dbať proste na prirodzený mravný poriadok, na spravodlivosť, na rovnosť...O čom toto všetko je?
Odpoveď je jednoduchá. Celkom presne toto všetko je o uhle pohľadu, ako sa na veci dívame. Lenže keď človek má pokrivený obraz, a nedá si povedať, ťažko potom budeme niekomu čosi dobré preukazovať, ten človek si to nebude vážiť. Možno máme aj my častokrát nie priamy pohľad, nie celkom správny, a možno si len čosi príliš sťažujeme a nahovárame, a pritom to nie je pravda, nikto to tak neberie vážne naokolo ako my. Stáva sa nám to často? Stáva sa nám napríklad, že ideme po meste, a zrazu, či som dobre oblečený, či som nemoderne nahodený, či niekomu napríklad nie som na posmech, či sa niekto nepozerá, aký mám napríklad telefón a podobne.
Na záver ešte v krátkosti niekoľko mojich myšlienok. Mám teda zvláštny pocit. Akosi pričasto dbáme na takéto pohľady, ktoré na nás môžu celkom frustrujúco a nepekne pôsobiť, čo môže degradovať všetko to dobré a dobre vybudované v nás. Pritom si robíme podľa mňa zbytočné starosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár