Šiel som do Zvolena autom, super som sa previezol, nie je to veľmi zas dlhá cesta, a popritom som si uvedomoval, aké je super mať naozajstnú slobodu, keď ťa nikto neovplyvňuje, keď si proste voľný, hneď človek príde na lepšie myšlienky. Mal som v pláne absolvovať jednu návštevu, ale na moje nešťastie, neabsolvoval som, pretože som zabudol na to celkom, napadlo ma to totiž to cestou, ako som sa vracal domov. Snáď inokedy možno bude príležitosť, to nevadí, nie je to až tak ďaleko. A trochu ma to mrzí, ale snáď po ostatné dni sa to celkom napraví. Dneska by som chcel v tomto mojom blogu pokračovať.
Práve preto, ako som spomínal v samotnom nadpise sa úvode tohoto článku, kde venujem myslím si že dostatočnú pozornosť tejto problematike naozaj emócie sú potrebné k životu, pretože, a to si možno ani neuvedomujeme, odzrkadľuje to dobre náš vnútorný svet, čomu vlastne veríme, aké hodnoty vyznávame, aké máme možno aj nejaké nevypovedané pocity a túžby, s čím sa vlastne stotožňujeme, z toho aj vyplýva, kým vlastne sme, a aký aj životný štýl sa snažíme prezentovať a vyznávať, s čím máme identické poznanie a správanie, čo nás oslovilo, čo nás prekvapilo, čím vlastne sme, a aká je naša momentálna úloha, a čo nám robí radosť, alebo práve naopak, čo nás napríklad robí nešťastnými, a teda nás zarmucuje.
Mnohé naše geniálne nápady, a to by som chcel teda vyzdvihnúť v mojom článku ako hlavný bod programu, ostávajú celkom isto nepovšimnuté. Pýtame sa prečo? Pretože to tak chceme. Obyčajne keď sa niekto pousmeje nad našimi plánmi, naozaj máme vtedy sto chutí so všetkým skoncovať, naozaj, mysliac si aj naďalej v domnení, že chyba je v nás. Nechceme v tom dobrovoľne pokračovať. Ale je to taktiež preto, lebo máme okolo seba prázdnych ľudí. Len samé klebety by chceli počuť. Nebaví ma to. Robia si proste z mnohých vecí srandu, a nesnažia sa brať niečo vážnejšie.
Celkom isto je to azda výsledok toho, že proste do nejakej skupiny ľudí proste nepatríme. To sme ale mali hneď vybadať na začiatku, ale nie každý to dokáže a má na to odvahu. Presne je to napríklad aj s výberom vysokej školy, u strednej to ešte až tak strašne neplatí, nakoľko človek potrebuje v tom veku ešte nejako dozrieť a podobne.
Presne ako nekto kto chce pracovať v nejakej firme a v nejakom odvetví, na čo vlastne nemá. Videl som v škole, ako proste mnohí pedagógovia boli učitelia len podľa mena, ale nie podľa svojho naozajstného povolania, ale napríklad, ak mám uviesť aj iný príklad, celkom isto sa to vzťahuje aj na duchovné povolania, z tohoto samozrejme nie sú nijakým spôsobom vyňaté, a je to smutné.
Obyčajne azda hľadáme v nás príčinu, alebo sme teda nútení aj od svojho okolia hľadať práve v nás tú príčinu, ale ono to tak nefunguje. Či je to nejaká nezvládnutá skúška, alebo niečo inšie. Každý, kto sa chce kdesi začleniť, a je to potrebné, do práce a podobne, má nárok, aby s človekom jednali naozaj ako s človekom, na úrovni. Len nevychovaní ľudia tomu nechápu, takí, ktorí proste nemajú to dobro v sebe, čo by mohli ďalej odovzdávať.
Pričom sa pohybujeme v spoločnosti nesprávnych ľudí, ktorí vyznávajú odlišné hodnoty, ale čo je ešte horšie, možno nevyznávajú žiadne hodnoty, pretože nepoznajú ich pravý význam. Jednoducho im na tom nezáleží, tak ako na tom záleží práve nám. To človeka môže celkom isto oprávnene zarmucovať a znechucovať. Nerobiť ho proste šťastným. A tak sa celkom isto stane, že nemajú nijaký hodnotový rebríček, a hoci na prvý pohľad sa nám môže zdať, že život si patrične užívajú, deje sa práve naopak.
Len ten človek prežíva. Ono to navonok naozaj tak vyzerá, že má sa dobre, ale v podstate sa nemá dobre. Je to také klamlivé, akokeby zdanie. Sú proste osoby, ktoré nevedia presne zadefinovať, a teda celkovo identifikovať svoje osobné šťastie. Ja to vnímam celkom isto aj na sebe. Prejavuje sa to tak, že chceš robiť proste niekoľko vecí naraz. Potom niečo ti nevynde, a to ťa frustruje. Sme aktívni, možno chceme aj osobne, sami od seba komusi pomôcť, ale ten to nepochopí, a naďalej ostane v tom svojom stave.
Práve preto sa stáva, že jednoducho takíto ľudia teda nežijú ani v harmónii, ani v nijakej osobnej vnútornej rovnováhe, ako som to celkom isto vybadal. A to celkom preto, lebo nemajú nejaké originálne nápady, a možno celkom isto sa stane, že okolo nás žijú ľudia, ktorí proste si nechcú všimnúť to dobro, čo pre nich robíme. a preto nemáme celkom šťastie na priazeň od okolia.
Priazeň od okolia si nepredstavujme ako niečo, čo je nutné na náš nevyhnutný rast, pretože sami by sme to azda nedokázali. Ja osobne mám rád veľmi spoločnosť, som spoločenský typ človeka, a prekáža mi, teda aspoň do času to tak u mňa bývalo, samota. Neskôr som si ale na to zvykol, ale práve vtedy som si uvedomil, že ani to ešte nie je také hrozné.
Na záver by som ešte chcel skonštatovať niekoľko mojich postrehov. A sú samozrejme aj nepodstatné emócie, ktoré nás azda činia nešťastným, ale to si myslíme len my, skutočnosť je totiž úplne odlišná. Niekto sa zaťažuje názormi, kto si o ňom čo myslí, ako vyzerá navonok, dáva si veľký pozor na svoj zovňajšok, možno vyberá nejaké kvalitné parfumy, ktoré rád a často používa, pričom možno nepatrí do nejakej veľkej elity, ale robí to preto, aby si ho druhí všimli, aby pred kýmsi čosi znamenal. Nepovažujem to za zlé, práve naopak, taký chce na sebe proste pracovať a dbať na seba v čo možno najvyššej miere, čo v konečnom dôsledku nie je zlé, sám sa samozrejme kdesi posúva. Len otázka je, či to robí ako prianie kohosi, alebo je to jeho vlastné vnútorné presvedčenie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár