Všade sú okolo nás tie emócie. Málokto je trpezlivý, a pri prvom nezdare sa hneď stavia na zadné, ale predsa o tomto to nie je. Toto už svet nevie priučiť, kedy a kde je tá pomyslená hranica človeka, pretože všetko chce tu a teraz, čo sa pochopiteľne, za istých podmienok nedá okamžite uskutočniť.
Prirovnajte si to kľudne ku nejakej stavbe. Na stavbe som istý čas robil, povedal by som, že je to jedna z najlepších prác, kedy musíte odovzdať fyzické úsilie, a každou chvíľou, alebo teda presnejšie povedané, každým dňom, kedy niečo uskutočňujete stavaním, prestavovaním, murovaním, a teda všetkými staviteľskými vhodnými metódami a technológiami budete naozaj vidieť účinky svojej práce. Človek proste má radosť, keď niečo robí také, že vidí za tým nejaký zmysel, keď to bude k niečomu slúžiť, bude mať z toho úžitok, a možno sa o tento úžitok vie podeliť či už so svojimi najbližšími, alebo známymi a podobne.
Tam treba predovšetkým vyššie spomínaná trpezlivosť a presnosť. Keď budeš robiť týchlo a zbrklo, nepremyslene, budeš sa tesa snažiť dať dôraz len na maximum vykonania svojej práce bez nejakej odbornosti, alebo profesionality, skoro proste skončíš ako neúspešný staviteľ, ktorému sa proste nedarí. Na všetko je potrebný čas. Presnosť totižto nesúvisí len s presne a kvalitne odvedenou prácou, alebo teda nejako presne vykonaný ten algorytmus, ktorý na riešenie nejakej problematiky používame, ale súvisí to s našimi morálnymi kvalitami, a svedčí to o nich. Je veľmi naivné si myslieť, že keď sa niekto nepozerá na našu prácu, alebo teda hocičo robíme, nemusí to mať súvis s týmto, ale úplne bežný život, že teda nik si to nemusí všimnúť, zato že nás nikto nenapomenul.
S týmto samozrejme úzko súvisí trpezlivosť. Ten, kto nie je dostatočne touto dôležitou vlastnosťou vybavený, nikdy nič poriadne nedokončí, čo práve začal, nebude mať z toho úžitok ani radosť, ani keď ju dokončí. Bude to všetko okolo toho koniec koncov považovať za zbytočne strávený čas, pričom samozrejme, opak je pravdou, ale to je všetko preto, lebo on má takéto pokrivené vnímanie.
Ten, kto si neváži v prvom rade hodnotu seba samého, kto sa nesnaží rásť, kto sa nestará o kvalitu svojho života, svojej existencie, a odmieta napomáhať tým druhým ktorí to naozaj potrebujú v oveľa väčšej miere ako on sám, ťažko z takéhoto človeka bude niečo dobré v budúcnosti, a naozaj, poviem to z druhej strany, smutné na tom celom tom dianí je práve ten fakt, že vek človeka naozaj tragicky bude znamenať len číslo. Tento pojem sa používa v kladnej spojitosti, kde človek starne, ale rozum naberá, a stáva sa z neho váženejší človek, ktorý dbá predovšetkým na dodržiavanie poriadku, ale dá sa to vnímať aj opačne.
Nejde o to, aby tá stavba na koniec toho všetkého chválila akokeby toho staviteľa, kto ju staval, ale naozaj ten môže byť oprávnene hrdý, že niečo proste v živote dokázal, a že sa do niečoho pustil, hoci počítal s možnými rizikami a stým, že nie všetko pôjde podľa plánu. Tu je dôležitá trpezlivosť. Ja sám som mnohých obdivoval, ako niečo dokážu postavať takéto čosi, ale to všetko je samozrejme dielo trpezlivosti.
Teraz samozrejme nebudem rozoberať akési ekonomické indexy, kde človek profituje z niečoho, pretože uvedomme si jednu vec. Darmo na niečo máš možno finančne, či už v dostačujúcom množstve, alebo je to obmedzené niečím a podobne, keď nemáš v podstate chuť do niečoho sa pustiť. Mnohí sa síce nezdravo vystatujú, čo všetko si môžu dovoliť, čo si môžu okamžite mihnutím oka, ako sa hovorí kúpiť, a že pre nich to nehrá rolu, ale práve opak je pravdou, lebo mnohých takýchto podobných týpkov poznám vo svojom okolí.
Rýchlo sa nič samé od seba nepostaví. Človek musí byť veľmi trpezlivý, a keď sa niečo nepodarí, nemôže sa to len tak pre nič za nič odhodiť ako nepotrebná vec. Netrpezlivosť má za následok, že jednoducho človek robí v tom procese nejaké fatálne chyby, ktoré sa často nedajú napraviť, nemusíme tu mať na mysli nejaký morálny zákon, ale bežne v živote, keď človek si niečo proste precení, nedá tomu dôležitosť a podobne, tým pádom je nepresný, a celý ten úkon, ktorý vykoná je chybný. Lebo si nič nepremyslí dopredu. Je to podľa mňa celkom isto ovplyvnené napríklad tým, že nás samých niekto nesprávne motivuje, ako som to už nie jeden raz v mojich článkoch spomínal a písal.
Keď máme nejaký odbor, a sme odborníci, neznamená to, že sa do všetkého budeme vedieť vyznať, lebo to sa nedá. Ale čo sa dá, je snažiť sa, aby to, čo som robil, naozaj odviedol na stopercent, alebo keď sa to nedá z nejakých dôvodov vykonať na maximum, budem pritom aspoň čestný, spravodlivý, budem dodržiavať nejaké predpisy, budem sa riadiť podľa môjho vedomia a svedomia.
Je dôležité sa k tomu vrátiť, a pouvažovať, čo je dobré, čo je nesprávne, a akými metódami sa to napraví. To je proste tá celková odbornosť, ktorá sa koniec koncov prelína aj s tou spomínanou ľudskosťou. Mnohí aj odborníci sa môžu proste priam vyžívať, keď majú kohosi pri sebe, ktorý sa do nejakej problematiky čo i len minimálnej miere rozumejú, pretože častokrát to samozrejme môžu celkom isto využiť vo svoj prospech, a možno použiť pri tom aj nejaké praktiky.
Dotiahnuť aj nie celkom príjemné udalosti na správnu mieru, celé to proste urovnať. Keď vidím, že múr napríklad pri stavbe ide do kriva, použijem prostriedky, ktorými si jeho priamosť, alebo teda chybovosť celkom iste týmito metódami dokážem naozaj overiť, a ak sa dá ešte včas napraviť. Nie len tak povedať o niečom, že je to zlé, a treba to čím skôr vymeniť.
To nie je správny postup. Taký človek je netrpezlivý, nie je vonkoncom cieľavedomý, je to proste nesprávny človek na nesprávnom mieste.
Aj Písmo Sväté mi o tomto jave predsa hovorí. Citujem. Ak Pán nestavia dom, márna sa namáhajú tí čo ho stavajú. Zdravý rozum je veľký dar od Boha. To si málokto uvedomuje. Je spravodlivé kohosi len tak odpísať? Deje sa to v pracovnom aj školskom prostredí. Sú ľudia možno sympatickejší, a možno menej sympatickí, avšak to nám nedáva nijaké právo len tak bez mihnutia oka kohosi neprirodzene selektovať v nejakom výbere len na základe našich dojmov a podobne.
Záverom ešte niekoľko mojich krátkych myšlienok. Myslím si, že toto je pozostatok akejsi pudovosti, teda stavu, kedy sme ešte celkom neobsiahli potrebnú výchovu na to, aby sme začali byť čestnými ľuďmi, a všetko robili na základe len nášho pozorovania, resp. našej vôle bez ohľadu na to, či niekomu týmto javom napríklad môžeme ubližovať alebo nie. Možno za mnohé naše samotné pohnútky možno ani nemôžeme, pretože často takéto subjektívne hodnotenie azda pochádza nie že z nášho vnútra, ale doslova by som to nazval z našej pudovosti. Napriek tomu ale chcel by som samozrejme opomenúť to len v takom zmysle, že v nijakom prípade to predsa nie je spravodlivé, a mnohým sa to stáva.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
presne ako hovoríš. a ohľadom trpezlivosti. nemá ju každý, a je potrebná. netrpezlivý človek nikde nič nedotiahne do konca. presne ako tu na birdzi. ešte si neprečíta článok a hned ide písať negatívne veci, ale taky je život
Napíš svoj komentár
všetko ostatne je márnosť nad márnosť a zas len márnosť...
ty vieš o čom píšem, mnoho ľudí si spomenie na Boha až vtedy, keď na lôžku v špitáli zistí, že svoj život preživ v márnosti, neuložil si žiadne poklady v nebi a hladný po Bohu a zničený od svetského života, ako kostolná myš začnú hľadať útočisko...
pre mnohých je však Bohužiaľ už neskoro.