Samozrejme okolie dosť podstatne vplýva na človeka. je samozrejme extrém, ak dotyčný neberie ohľad na tú vzájomnú akúsi interakciu v spoločnosti, ale netreba to samozrejme preháňať aj s prispôsobovaním sa konkrétnym ľuďom.
Prečo to spomínam. Lebo ten, kto nás potrebuje, ale nás považuje celkom neklamne a presvedčivo za svojho priateľa a podobne, je mu teda úplne jedno, v akej sme momentálnej napríklad pracovnej pozícii, či ste nejaký vyslovene podriadený posledný pracovník, alebo ste v nejakom vrcholovom manažmente. Lenže paradoxné je, že človek bude vlastne zanedlho vplyvom ostatných mienok myslieť, že takto to naozaj má byť, a ostatné hlasy a vnímania rozličných názoroch v ňom pomaly prebijú to všetko, čo v ňom je, a úplne sa prispôsobí komusi, kto o to nestojí, kto nemá záujem, ale čo je azda najhlavnejšie, a teda aj najpodstatnejšie, tomu, komu na nás vôbec nezáleží.
Že jednoducho je to v tom, že teda nikomu nemusíme nič nasilu dohovárať, ani dokazovať, ani nič nejakú významnejšiu vynaloženú snahu ani námahu preukazovať. Vyrovnaný človek sa nepotrebuje napríklad donekonečna pýtať, aký názor majú ľudia okolo neho konrkétne na neho, alebo teda na nejakú činnosť, ktorú práve vykonáva. Toto by sa proste nemalo stávať.
Častokrát človek má úplne zbytočné obavy, a zaťažuje sa nesprávnymi vecami, uvažuje o záležitostiach, ktoré teda vyvolávajú celkom zbytočné emócie, ktoré ho v podstate len zaťažujú, a neprinášajú mu nijaký osoh ani viditeľný úžitok. Zväčša to môže celkom isto mať za následok akési odlúčenie, ktoré je neplánované, a nechcené, a človek potom musí voliť iné varianty, aby nadobudol znovu nejaké cesty, ktoré spájajú a nie rozdeľujú.
Svet sa tým nezmení, nič sa proste nestane. Príliš často sa mi sami zaťažujeme takto úplnými zbytočnosťami a nepodstatnými vecami. Pretože z tohoto všetkého sú len problémy. To všetko nás samozrejme môže ovplyniť do tej miery, že začneme bezhlavo venovať pozornosť svojmu zovňajšku, ktorý síce je potrebný, ale to všetko robia len na vyplnenie svojho vnútorného prázdna, ktoré celkom iste môže prameniť z nejakej konkrétnej frustrácie.
Nie nadarmo sa hovorí, a teda mám aj ja taký pocit, že človek, ktorý dbá len na zovňajšok, skrýva tým pádom niečo, čo obsahuje jeho vnútro. Viacerí to myslíme práve opačne. Opak toho všetkého je, že proste človek v niektorých fázach, momentoch života sa pretvaruje v najlepšej snahe čosi zakryť, čo má, aby to ten druhý človek nezbadal. To je normálne, takto to predsa bežne funguje, to nikomu nedávam za vinu. Avšak človek niečo svojim zovňajškom aj vyjadruje. Niektorí tým, že prehnane dávajú dôraz na zovňajšok, absolútne a kategoricky odmietajú duchovnú stránku života, nielen tú náboženskú, ale aj konanie skutkov telesného a duchovného milosrdenstva a preukazovanie naozajstných a potrebných emócii ľuďom, ktorí sú nám najbližšie, a práve to je paradox, a to chcem zdôrazniť, niečo ako gro, základ tohoto článku.
Že teda človek, ktorý je pri nás najbližšie, je jedno o koho sa jedná, môžete si tam zvoliť ktorúkoľvek osobu, ktorú považujete za najdôležitešiu, je paradoxne, najvzdialenejšia od vás. Ideovo, myšlienkovo, úplne ju proste nevnímate z nejakého dôvodu, a práve to je tá chyba. Potom si človek hľadá iné možnosti, kde by mohol byť možno šťastný, ale takto to nefunguje. Práve preto sú emócie potrebné k životu, aby človek jasne vedel, kde je jeho méta, akou životnou filozofiou sa chce riadiť, aký vzťah si chce ku nejakému konkrétnemu človeku vybudovať, a vlastne na akých základoch chce stavať.
Všetko je to naozaj len o vyššie spomenutých emóciách, a toto všetko je len dočasne. Ak to teda snažím sa ideovo preklenúť s myšlienkami duchovného sveta, zo sveta Písma Svätého, zisťujeme, že napríklad vo vzťahu k Bohu ide proste o ten svoj osobnostný postoj, a ako človek dokáže odhaliť svoju pravú tvár.
Na záver teda ešte v krátkosti niečo na doplnenie. Že teda nie všetko sú len reči, ale potrebné sú aj skutky.A že treba proste prejaviť svoje prednosti, svoje nadanie, proste ten svoj dar od Boha, ktorý každý z nás má jedinečný, pretože v nich sa skrývajú tie emócie, proste tie príchute, bez ktorých by to nebolo ono.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár