Využívam teraz tento čas, kedy mám trochu volnejšie, aby som zase čosi pridal. Je nádherne zasnežený deň, a dal som to patrične pocítiť aj môjmu autu, ale som spokojný, našťastie, nič mimoriadne sa nedeje na cestách, teda dá sa šoférovať v podstate bezproblémov, uvidím, aká bude situácia zajtra, kedy sa budem ponáhľať do kostola na aute.
Aj tu si treba vypracovať akokeby náš individuálny zdravý posudok, ktorý nám nastaví našu pravú tvár. Právom teda môžem ešte azda málom doplniť, že neexistuje človek, čo neprežíva emócie, je to len osoba, ktorá ich vie dokonalými spôsobmi v sebe zakryť a zamaskovať. Takáto osoba sa nám dosť ťažko číta, ak to mám tak metaforicky povedať, pretože nikdy nevieme, čo môžeme od nej očakávať, a ako sa bude v niektorých situáciách, ktoré máme teda spoločne prežiť aj náležitostne správať. To nie je len tak.
Niekto sa možno ostýcha a hanbí, a iný to prejaví. Možno len nechce, aby druhý rozpoznal akúsi duchovnú, alebo duševnú zmenu na ňom. Častokrát je to zbytočné, pretože čím neskôr sa prejavíme, prejavíme teda nejaké naše kvality, a to, čo vieme pomôcť a byť nápomocný, tým možno aj horšie pre danú situáciu, pretože všetko je to len ostych na začiatku, ktorý teda treba prekonať.
Aj to sa dá samozrejme. Lenže z takého človeka neviem čerpať povzbudenie pre môj život. Keď je niekto stále len zadumaný, ťažko s takým človekom čosi riešiť. Najlepšie je nechať to tak. Pretože jedná sa o to, že s takým človekom, ktorý teda má uplne odlišnú predstavu o nejakom spoločnom fungovaní, či už vzťahovom, alebo pracovnom, alebo teda v školstve študijnom, nikdy to proste nebude dobre fungovať. Navonok to síce môže byť celkom dobré, dá sa možno splniť všetky tie povinnosti, ktoré sa majú vykonať, ale človek proste nebude mať z toho radosť, všetko to bude len o tom, že sa to musí, a nie, že sa to chce, a samozrejme to všetko sa prenesie do výkonu a podobne.
Keď nie som si istý, čím je, či to napríklad len hrá, alebo je taký naozaj. A prečo to všetko vlastne robí? Aký má úmysel? Donekonečna sa nedá druhých pýtať, ako sa máš, ako sa ti darí, a on bude len slepo, bezducho, bez akéhokoľvek záujmu odpovedať, možno aj práve preto, lebo my sme mu nie celkom príjemní. Nie vždy samozrejme je riešenie aj skoncovať z jednej sekundy na druhú. Možno v niečom zavadziame v jeho vymedzenom priestore.
Takýchto ľudí ja právom nazývam obyčajnými egoistami. Prečo to spomínam práve takto. Jednoducho preto, lebo všetko závisí od povahy. Raz to na každého príde, a niekedy bude jednoducho neskoko ľutovať, že mohol povedať niekomu trošku viac slov, ako povedal, mohol mu teda venovať oveľa viacej svojho voľného času, nemusel sa vyhovoriť, mohol to riešiť ináč. To je výsledok ľudí, ktorí proste volia radšej pohodlie, uprednostňujú ho, volia si akési svoje tempo pred naozajstnou povinnosťou, a potom je to veľmi ťažké doháňať, obyčajne v škole sa to azda najjasnejšie preukázalo, že to, čo človek proste zanedbal vlastnou neusilovnosťou, nie že vymeškal z nejakého dôvodu, čo by ho to ešte ospravedlnilo, ale to, čo zanedbal vlastnou lenivosťou, už nenahradí nikdy.
S tým súvisí aj budovanie kamarátstiev. Ak niekto nechce udržiavať kontakty, hoc len príležitostné, pretože stále sa nedá byť naporúdzi, po čase človek dosť značne môže otupieť, a ostať doslova obmedzený. V tom, v čom do určitého času vynikal, exceloval, môže si samozrejme akokeby zachovať tie funkcie, tie môžu za určitých okolnosti ostať zachované, v pôvodnom stave, teda tie, ktoré nadobudol, funkčnosť toho poznania, ale celkovo ako človek môže na duchu upadnúť, čo nemusí mať príjemné dôsledky na blízku budúcnosť.
Najčastejší príklad je práve vtedy, keď človek je v niečom dlhé roky napríklad zaangažovaný, a po mnohých rokoch, keď prestane vykonávať určitú funkciu, pripadá si ako stratený človek, ktorý nechápe situácii, čo sa deje okolo neho, a postupne všetko sa mu vymyká spod kontroly, a on nevie pomenovať javy, ktoré sa okolo neho dejú, nechápe mnohým súvislostiam, a už ich ani nechce častokrát pochopiť.
Na záver tohoto článku, už len v krátkosti zopár viet. Hoc by človek vo svojom vnútri aj emočné čosi prežil, čo ho možno niečím zranilo, jeho správanie sa samozrejme za istých okolností v plnom tom rozsahu dá akceptovať, a predsa na to jestvuje aj logické vysvetlenie, ktoré ale najlepšie ako svedectvo môže práve podať ten dotyčný človek, s kým sme prišli do kontaktu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár