Opätovne chcem pokračovať v tomto článku s mojimi myšlienkami. A síce. Práve preto mi na toto všetko dáva odpoveď biblia v jedno zo svojich žalmov, kde sa uvádza, už som to kdesi spomínal, a síce...."hlbočina je človek, a jeho srdce je priepasť..."
Text tohoto žalmu, samotný výklad je jednoduchý naoko, ale predsa zložitý. Presne to súvisí s ľudskými vzťahmi na hocijakej úrovni. My nevieme, aký je ten človek naozaj. My nevieme, koho vlastne máme vedľa seba, či ste v rodine, alebo v práci, alebo máte nejaký vzťah, ktorý má pre vás veľký význam z hľadiska budúcnosti, pretože správny človek myslí predovšetkým na budúcnosť, ktorú by som nazval základným pilierom prežitej súčasnosti, pretože vo veľkej miere, za normálnych okolností, nemám teraz na mysli nejaké naozaj extrémy a podobne, za normálnych okolností, ako sa zachováme v súčasnosti, taká bude naša budúcnosť.
Celkom jasne by som to chcel zdôvodniť na úplne jednoduchom príklade, a opätovne mi poslúži ako vzor školské prostredie. Ten, kto sa poctivo na štúdium na napríklad strednej škole, nie každý má vysokú, ale takmer každý má strednú, ten, kto teda sa z hodiny na hodinu pripravoval na vyučovanie, tomu bolo v podstate jedno, či píše písomku každú tú hodinu, hoci nemusí to byť vždy príjemná záležitosť, podľa vôle toho vyučujúceho, alebo počas celej hodiny učiteľ systematicky skúša a overuje znalosť toho učiva, ktorú sa tí žiaci mali naučiť.
V školskom prostredí, ako nadviažem na nadpis článku, je paradox, pretože tam dochádza k najväčším prežitým emóciám v živote človeka. A celkom si myslím, že človek si to má vážiť. Pretože inde to nie je o tom, že ráno človek prichádza do tej školy, a skoro poobede z nej z vyučovania odchádza, a už je všetko vybavené, u viacerých to cez týžden ako keby, tá nosná časť náročnosti pokračuje, nedá sa len jednoducho zavrieť dvere, všetko sa skončilo, a nič ma nezaujíma, najmä v takých prácach, kde ne nepretržitá prevádzka a podobne.
Ak sa vrátim k predchádzajúcim myšlienkam. To nie sú dobrí ľudia, a hovorím to naozaj z mojej vlastnej skúsenosti, nič si nechcem ani vymýšľať, ani domýšľať, načo by som to robil, snažím sa byť pravdivý v každom smere. Čím skôr takýchto ľudí aj my sami odsunieme na vedľajšiu koľaj našich záujmov, tým lepšie pre seba spravíme.
Mnohí ešte častokrát sa vracajú práve k tým, ktorí ich odmietli, ale takýmto spôsobom len zbytočne strácame a mrháme drahocenným časom.
Ak sa teda mám opätovne vrátiť k pôvodine môjho článku, vidíte sami, možnože to badáte aj vy na svojom pracovisku, v škole, hocikde kde ste, možno doma, že naozaj, emóce sú veľmi potrebné k životu.
Mnohí ale na druhej strane to môžeme celkom zľahčovať tým, že nie sme si celkom istí, o aké emócie v skutočnosti ide. Niekto napríklad má na mysli trebárs len dobrú alebo zlú náladu, alebo nejaké povahové črty človeka. Tie ale na druhej strane nikdy nie sú vrodené, a nemôžeme sa na ne vyhovárať, nikto teda z nás. Všetko sa dá predsa k dobru korigovať, usmerniť, na všetkom sa dá pracovať, len treba chcieť. Mne sa stávajú veľké paradoxy. Čím je človek ku komusi ústretovejší, ale samozrejme nepovažuje ho za nejakého extra kamaráta, tým ľahšie ten dotyčný s ním môže celkom dobre manipulovať, a potom veľmi ťažko z toho sa dá vykľučkovať. Človek to dokáže aj pudovo vystihnúť, a čím skôr, tým lepšie pre nás, takéhoto človeka na nás nekontaktovať.
Neustále bude od neho prosiť pomoc, bude ho o čosi žiadať. Ako kresťan som prirodzene naučený, že neodmietnem len tak niekoho, z vlastnej roztopaše, a ak to musím urobiť, vždy sa snažím tak vykonať po zrelom uvážení, či je už aj potrebné poskytnúť nejakú pomoc, teraz nebavíme sa samozrejme o poskytnutie prvej pomoci v rámci zdravotníctva a ochrany zdravia a podobne, ale tak, keď niekto od nás ako to spomínam, čosi žiada, ale on možno nás chce len vyskúšať.
Sám to robím tak, že najprv, a to je cenná rada pre všetkých, keď mám nejaký nezdar, a neviem si s tým rady, tak najprv sa snažím vyčerpať všetky dostupné možnosti, ktoré sa mi ponúkli, snažím sa proste vyťažiť maximum z toho, čo mám k dispozícii, a keď naozaj si s niečím neviem rady, vtedy siahnem po nejakej pomoci, a volám kohosi k sebe, vtedy sa snažím pomôcť si ako sa len dá, aby sa to dalo zdarne vyriešiť.
Takto by sme mali aj my robiť, pretože človek má byť samostatný, má sa učiť akejsi samostatnosti, ktorá al samozrejme netkvie v tom, že človek bude na všetko sám, sám všetko bude robiť, a druhí sa budú len akosi nečinne prizerať, nikto nepriloží ruku k dielu, a jeden sa ide zodrať. To nie je samostatnosť, to je hlúposť ostatných a veľká obeta toho človeka, ktorý to musí vykonať, a častokrát tá jeho vynaložená snaha nie je ničím odmenená, a to je chyba. To odmenené má byť. To nemá ostať bez povšimnutia.
Jedna vec je, že to, čo robíme, podľa Písma, máme robiť, činiť v skrytosti a Boh nás odmení. Áno, avšak my musíme svojim príkladom pritiahnuť ostatných k tomu konanému dobru. Ja sa rád pochválim s niečím dobrým.
Nie preto, že sa chcem pred niekým vystavovať. Cudzí obdiv mi nič neosoží pre mňa osobne, ani mi neprispievajú na moju osobnú ozdobu, ale tým mojím preukázaným príkladom, a to samozrejme môžeme si povedať každý jeden sám za seba, tou mojou preukázanou obetou môžem pozitívne strhnúť predovšetkým na stranu dobra ostatných ľudí, ktorí tak nekonajú, ktorí o to nemajú záujem, ale keď ukážeme príklad, a oni budú robiť podobne, isto to neostane bez odozvy.
Na záver ešte v krátkosti niekoľko krátkych myšlienok by som chcel napísať. Častokrát sa mi stalo, možno aj vy máte tú skúsenosť, a síce, že keď som podal nejaký výkon, keď som sa v niečom proste zaprel, práve vtedy, keď sa mi azda najviac nechcelo, vo veľkej miere bol som za to patrične ohodnotený. Nie, že by som to žiadal, ale uvedomme si... toto patrí k prirodzenému poriadku sveta, predovšetkým ku spravodlivosti, a to len preto, lebo takto to chcel Boh vždy, a takto to aj bude vždy.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lovingmemory
9. 12.decembra 2017 16:32
Akoze ja viem tak ze nepretrzita je 12h a mas 2 zmeny takze po sichte cus
Napíš svoj komentár