Netradične som zmenil nadpis tohoto článku, ktorý som doplnil slovo posledné, pretože tomu naozaj tak je. Som rád že po dlhšej dobe som na internete, a preto využívam možnosť pridania tohoto blogu teraz večer.

Pokračujem teda v myšlienkach. Horšie ale je vtedy, keď s dotyčným, s ktorým nás čosi napríklad trvalé spája, toto odmieta, ťažko potom sa v takomto prostredí realizovať, nech chceme akékoľvek dobré a vznešené plány vykonať, je to proste mimoriadne náročné. Je len na škodu veci, keď nechce o tom podať nejaké svedectvo. Kde je teda problém? Pýtame sa. V neochote, alebo žeby teda strach bránil v nejakom rozvoji, strach bránil v komunikácii a spolupráci?

Práve ten jedinečný moment, kedy človek začne možno rozprávať o svojom probléme, pomaly sa otvárať, práve vtedy sa to obyčajne tak zlomí v ňom, v tom pozitívnom slove, a vtedy sa začne aj on meniť, a sám spozoruje na sebe, že sa dáva predsa len na lepšiu cestu a práve nachádza spústu nápadov, ako svoj život vie spraviť lepším, šťastnejším, krajším, kvalitnejším. Pretože on si neuvedomuje, že svojím práveže tým tvrdohlavým, trvalo zamietacím prístupom celkom určite pomaly ale isto začína teda ovplyvňovať ľudí okolo seba, ale s tým rozdielom, že nikdy to nemá pozitívny efekt a dobrý výsledok, vždy je to o tých vnesených emóciách, ktoré si väčšinou viacerí osvoja, a potom, tam sa nedá dobre spolupracovať. 

Viacerí nechcú rozprávať o svojich problémoch, a majú radi prezentovanie len toho, čo sa im páči, v čom vynikajú, v čom sú dobrí, ale málokto sa pochváli, v úvodzovkách s tým, čo ho napríklad trápi a zaťažuje, s čím si napríklad nevie dať rady, čo ho prenasleduje už dlhšiu dobu, kto mu možno robí zle, nevie efektívne vymenovať jednoducho všetky tie prekážky, ktoré robia dosť veľké problémy v akomsi sebarozvoji a bránia človeku v práci pracovať.

Sú to pojmy, ktoré sú celkom dôležité, pretože sú prvotné, sú základné k dobrému žitiu medzi ľuďmi, aby človek dokázal žiť v spoločnosti, ktorá možno mu nie je celkom priaznivo naklonená. Dá sa žiť všade, to problém nie je, oveľa väčší problém možnože teda nastane, ak človek sa necíti prijatý, necíti sa byť teda rovnocenný s ostatnými, a teda cíti, že vlastne hrá druhé husle. 

Viacerí ľudia totiž nechápu, že ak napríklad majú celkom isté krásne zamestnanie, celkom slušnú výplatu, čo je pravda len plus a len dobré, vedia si dovoliť to, čo si možno, alebo teda celkom určite bežný človek nevie dovoliť, tak sa to týka len jeho, a nikoho iného. V skratke povedané, nerozumie vnútornému svetu človeka, ktorý sa práve nachádza na nejakej križovatke, na nejakom rozhraní, kde možno musí riešiť existenčné problémy, a práve naopak, tá druhá strana teda takéto čosi nemusí zatiaľ riešiť, a v blízkej budúcnosti možno isto nebude. A možno potrebuje pomoc, len to nevie napríklad nejako vyjadriť, a teda z jeho konania vyplýva dozaiste mylne, že on je v pohode, jemu nič nie je, nič mimoriadne sa nedeje, on pomoc predsa nepotrebuje, on o nič nežiada, veľmi sa ani nesťažuje, ani sa veľmi s ničím novým nepochváli a podobne.

Je preto veľmi dôležité, žiť medzi ľuďmi, ktorí nás dokážu pochopiť. Isto nie je pozitívne na človeku, ktorý sa napríklad v čomsi hľadá, aby ten druhý, ktorý možno mu chce aj pomôcť, to teda nepopieram, ale nepáči sa mi, ak ten jeho problém začne hneď od začiatku celkom iste zjednodušovať, zľahčovať, používa také čosi, ako, ale veď sa predsa nič nestalo, život ide ďalej, a podobne. To nie je správny prístup. Niekedy má tu miesto predsa aj mlčanie. 

Neustále nemôžeme človeku predkladať len naše plány a návrhy, ako by sme to riešili my, ale riešiť konkrétne, ako to vníma on, pretože koniec koncov on sám, ak teda my stojíme na opačnej strane, musí riešiť ten problém, ktorý je pre neho jedinečný. Viacerých napríklad netrápi to, že naši priatelia ako takí, majú problémy, pretože my ich nemáme. 

Na záver ešte niekoľko myšlienok. Máme sklon posudzovať veci nie komplexne, lež individuálne, teda tak, ako to momentálne prežívam ja. Pamätám sa, ak napríklad v napätí som čosi očakával, a nevedel som načom som, bol som neistý, nervózny, potom som bol napätý, miestami aj zmätený, mal som proste príšerné pocity, ktoré veľmi ovplyvnovali môj vnútorný duševný a duchovný svet, a nevedel som skutočne ako na tom som, teraz ale hovorím, celkom reálne, čo sa mi prihodilo. 

Ale keď ten problém napríklad pominul, a už to pomaly prešlo, keď proste som to prestal vnímať ako nejakú neprekonateľnú individuálnu záťaž, zrazu som celkom odlišnejšie, celkom inakšie s inou kvalitou poznania poznával okolitý svet so všetkými jeho potrebami, starosťami. Isto mi pomohlo aj to, ak som do ruky vzal písmo sväté, ak som rozmýšľal samostatne nad nejakými pravdami písma, ktoré súvisia celkom iste medzi nebom a zemou, a majú veľmi bohaté, obohacujúce duchovné poznanie..

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár