Srdečne pozdravujem na prahu tohoto nového roka, hoci pravda je, že zajtra máme už sviatok Troch Kráľov. Dúfam, že po stránke pridávania blogov nám všetkým sa tu bude opätovne mimoriadne dariť. Všetkým to samozrejme prajem. Dneska by som pravdepodobne v predposlednej kapitole, blíži sa to teda ku koncu, a tento týždeň naozaj som nemal čas pridať nejaké tie články, pretože som mimoriadne pracovne vyťažený, proste nemám na to čas, ale predsa som si našiel teraz trochu času, nakoľko som vypozeral autosalón v televízii, moju obľúbenú reláciu o automobiloch.

Ak si nestanovíme nejaké poriadne priority, nikdy nebudeme šťastný osobne, a takto budeme možno tŕňom v oku našich kolegov, alebo ľudí, s ktorými máme čosi dočinena. Viacerí si práve pri tomto probléme myslia, že všetk zvládnu sami, nepotrebujú nikoho, kto by im poradil Takto to väčšinou aj končí. 

Priveľa ľudí trpí depresiami, okolie možno aj čosi tuší, ale samozrejme dnešná doba je celkom dozaista taká, že radšej nikto do nikoho sa predsa starať nebude. je dôležite si dobre uvedomiť, že spýtať sa kohosi, ako sa má, ako sa cíti, či nepotrebuje pomoc, to nie je nejaké nasilu vtieranie sa komusi do povedomia a podobne, ako by to mohlo vyznieť. 

Ešte horšie je, keď k tomu pristupujeme dosť nezodpovedne, a nehľadáme príčinu, čo to vyvolalo, a snažiť sa to riešiť. Je to niečo podobné ako v medicíne, podobne ako v oblasti viery. Podstata nie je len riešiť nejaký problém, ale aj efektívne jemu, teda problému predchádzať. Mnoho ľudí nanešťastie odvracia zrak od skutočných problémov, ktoré nás dennodenne postretajú, obklopujú, a teda nevieme čo s tým máme robiť.

Mnohí celkom ľahko a jednoducho nechajú takpovediac, nazvem to, podľa mojich osobných skúseností mnoho ľudí v štichu, priznám sa, nevedel som presne, s akým písmenom sa píše v slove štichu.... snáď je to dobre, a často miesto riešenia situácie spravíme v podstate to najjednoduchšie, ale je to zároveň najhoršie riešenie, aké môžeme spraviť... ľudovo povedané, vypneme si napríklad mobil, prestaneme napríklad na internete s niektorými ľudmi debaty, vypneme si pre nich čet, osobne si priznám, len minule som prišiel na túto celkom jednoduchú funkciu, a tak.

Najhoršie je, keď proste jedná sa o to, že človek by aj mohol, ale nechce. Je jedno také žartovné príslovie, že keby sa mi chcelo, ako sa mi neche. A tu je ten problém.

Veď predsa každý z nás má jazyk, má ústa, aby čosi sám vedel povedať, či ho dačo trápi, ale práve tu vidím problém. Každý poznáme to známe.. a síce... staraj sa o seba, pozri sa na seba ako vyzeráš, sám si nevieš pomôcť, a mne tu dávaš rady, mne nemá nikto čo rozkazovať, kde sme sa to dostali, aby ktosi ovládal môj život, ja sa nebudem predsa nikomu spovedať... a podobných výrazov náš slovník pravda pozná spústu, ale väčšina sa tu myslí len na negatívne odozvy, keď sa niekto spýta na niečo, či nás napríklad niečo trápi,a dotyčného napríklad dobre poznáme. 

Istože, nie vždy je dobré, vhodné a správne sa do kohosi starať, hoci my máme len ten najlepší úmysel, vtedy práveže ja to vnímam, je to možno ešte horšie, ale beriem to tak, prešiel som si tým ja, ako myslím teraz všeobecne, prejdeš si tým pomaly postupne aj ty. Takto to ale chodí. V istom zmysle to plne chápem a aj sa snažím rešpektovať, pretože som vybadal, že toto je jedno z mnohých celkom dobre fungujúcich vnútorných obranných psychických mechanizmov, ktoré sa prejavia po istom tlaku na psychiku toho človeka, keď prežíva akýsi psychický deficit. Horšie je to ale vtedy, keď človek stráca akúkoľvek vieru.

Viera, viera v Boha pre mňa osobne znamená mnoho, a chcem o tom svedčiť. Tak, ako otec, ktorého márnotratný sy, bol mŕtvy, a ožil, bol stratený a našiel sa, samozrejme to je povedané v duchovnom zmysle, nikdy nebudeme šťastní. Mnohí chceme čosi skúšať, ale to len preto, lebo sme to videli u kohosi, ktorému možno je to prirodzené, ale zabúdame, že nám to prirodzené, a dané nie je, aj keď samozrejme nechcem načrtnúť otázku akéhosi fatalizmu, ktorý považujem za celkom nesprávne riešenie. 

Záverom teda ešte niekoľko novoročných myšlienok. Mylne si myslíme, že svojim rebelstvom čosi dokážeme. Dokázať niečo neznamená excelovať, niečo samostatne sa ukázať niekde pred nejakou pomyslenou porotou, pozostávajúcu z akejsi zvláštnej kulisy plnej hercov, kde akokeb sme mali odohrať nejaké divadelne predstavenie, podľa scenára tohoto sveta. O to nejde. Týmto nedokážeme nič, pretože, akonáhle sa tá pomyslená opona, akokeby zatiahne, človek častokrát prepadne azda dvojnásobne väčšej depresii, v akej sa cítil. Presne poznám ten pocit, je to niečo, ako keď človeku proste rapídne ubúdajú sily, stráca proste akýkoľvek ten prirodzený kontakt, ktorý jednoducho potrebuje, a vtedy proste sa to začína len zhoršovať.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár