Pridám teraz čisto môj pohľad, ktorý samozrejme nemusí vôbec korešpondovať s pohľadom aký azda by očakával, ale keďže sa môžeme vyjadrovať na rôzne tematické okruhy, plne to využijem.
Vieš Paľko, všetka ta kresťanská romantika, ktorú si tu pridal sa pominie, ked si uvedomíš, že žena a muž ma dokopy veľmi slabý príjem, a že jeden musi robiť v automobilke na západe, a druhý ťahá domácnosť v práci za minimálku kdesi na východe, kde je problém sa udržať( nielen na východe) nehovorím, že je to skreslený scenár, ktorý som sa práve teraz dozvedel z tejto schémy.
Pokračujem ďalej. Ale človek nemá na výber. Buď sa podriadi (charakter obety v kresťanstve v každodennom živote kresťana) alebo odíde. Začudoval som sa, že vo vymenovaní týchto parametrov absentuje viera v Boha, modlitba, eucharistia. Cirkev žije z eucharistie! Eucharistia práve dáva silu, aby človek prekonal bariéry, ktoré si sám v medziludskom konaní nastaval... nezhody, hádky, osočovania, vyhrážky, samotu, úzkosti. Pokiaľ človek absentuje v Eucharistii, nikdy nebude naplnený a šťastný. Preto domnievam sa, že emocionálne potreby ženy a muža síce "existujú", ale popierajú to, čo hovorí Písmo.. už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Videl si už šťastnú rozvedenú ženu v kostole? šťastného rozvedeného, ktorý s radosťou v srdci slávi tajomstvo eucharistie v kresťsanskom zhromaždení? Ja nie. Myslím si, že keby sme sa na kresťanstvo dívali komplexnejšie a triezvejšie oveľa menej problémov ohľadom vzťahov by sme riešili a vedeli by sme radostnejšie prežívať život.
Mnoho z nás dáva teoretické rady, ktoré v praktickom ponímaní sú naozaj na mle vzdialené predovšetkým od tej neúprosnej reality, ktorá nás obklopuje so všetkými radosťami a starosťami, nedoriešenými problémami, ktoré neobídu azda nikoho z nás. To by som označil za hlavný scenár dnešnej doby, ktorý nemuseli riešiť napríklad v minulosti ľudia, ktorí mali dostatok času na oveľa dôležitejšie veci, a život nebol v takom zmysle slova až taký hektický, uponáhľaný, ako je tomu dnes.
Azda netreba nikomu pripomínať, že každý človek jedinečne prežíva situácie, ale povaha človeka sa niekedy mení. To, čo pokladal za nejaké dôležité, čo ho možno ranilo a frustrovalo, dnes si z toho neláme hlavu. Ja by som to pripisoval skôr tomu, že všetko je to o získavaní skúseností, ktoré chýba mnohým z nás.
Hľadáme vzory, ktoré nie že nám ukazujú smer, ako ďalej, ale tak, aby nás neustále viedli. A to sa nedá, pretože človek by mal vedieť v istom veku života samostatne riešiť situácie, a nie stále sa uisťovať v radách u ostatných, či niečo robí správne, alebo nie. Toto je pravá sloboda života kde človek práve v takýchto situáciách pozná samého seba, pretože o toto ide.
Mám pocit, že človek nie je schopný dneska už akejsi duchovnej a duševnej samostatnosti. Mnohí si to mýlia s akousi autonóniou, s akousi nezávislosťou, kedy proste si všetko chceme sami vysvetľovať, samozrejme najlepšie po svojom, kedy sa chceme sami rozhodovať, a neprijmeme nijaké rady.
Postupom času som zistil, že už aj prijímanie nejakých naozaj múdrych rád u mnohých z nás absentuje, a už to nie je to, čo bývalo. Prečo sa to tak stalo?
Asi toľko som chcel dnes napísať, nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár