Keďže jeden blog, do ktorého som sa so záujmom začítal, a tematicky celkom korešponduje s mojimi úvahami a myšlienkami, rád by som teraz takouto formou napísal akúsi recenziu na článok a bude to celkom isto slúžiť niečo ako doplnenie môjho predchádzajúceho článku.

V súčasnosti azda niet produktu, ktorý pri kúpe nadobúda charakter tovaru, nemá pri sebe v krabici zabalený príbalový leták s návodom na obsluhu, na skonštruovanie niektorých častí, pri ktorom napríklad sa vyžaduje vyslovene technické myslenie. Ide napríklad o skladanie nábytku, kde naozaj treba trochu azda porozmýšľať, a potom konať. My ľudia sme zvyknutí, že čosi robíme presne opačne, a teda sa neskoršie aj divíme, že sa nám niečo nepodarilo trebárs dotiahnuť nejakú úlohu do úspešného konca. V tomto najviac sú problematickí jedinci s neurotickými sklonmi, ktorí velmi rýchlo strácajú trpezlivosť pri koncentrovaní, sústredení sa na prácu, ktorú majú pred sebou, a teda azda tam tkvie príčina zlyhania nejakej práce, na ktorú sa treba sústrediť, a ktorá svojou povahou vyžaduje plnú koncentráciu a pozornosť, čo prirodzene niektorým môže po určitom čase predstavovať ako hrozbu a nejaký problém.

Dozvedel som sa, že pravou príčinou je nesprávna hierarchia hodnôt, a naozaj toto užitočné a náučné tvrdenie skutočne má totižto veľmi blízko k pravdivému skonštatovaniu. Dovolím si tvrdiť, že tento marazmus je ešte pozostatok z veľkej francúzkej revolúcie, kde pod pojmom sloboda, si zamenili hodnotový rebríček, mylne pretrvávajúci do dnešných časov a všetko to, čo s tým kategoricky môže byť reálne prepojené, a ktoré teda svojou povahou a čiastočnou aplikáciou v živote môže za istých okolností predstavovať reálnu hrozbu napríklad na poli myslenia, vnútorného harmonického vysporiadaného duševného zdravia a podobne. O duchovnom samozrejme už ani nehovoriac, pretože ten je v oveľa väčšej miere náročnejší, ale keďže som mu venoval na azda desiatkach ak nie stovkách mojich článkov príliš veľa pozornosti, v dnešnom blogu tomu pozornosť venovať prakticky nebudem.

A teda problém obyčajne narobí ďalší problém, kde v niektorých fázach nie sme celkom schopní rozoznať a rozpoznať veci, ktoré sú normálne, prirodzené, ktoré korešpondujú so zdravým rozumom, morálkou. Najčastejšie sa to prejaví v mimoriadne stresových situáciách, nezvládnutie ktorých robí naše riešenia úplne alogickými, nezmyselnými a na hranici nie racionálneho, ale už skôr pudového rozmýšľania.

Problémom totiž hneď nastáva niekoľko, keď ani návodu na obsluhu poriadne nerozumieme, a pýtame si radu aj v prípade, kedy je všetko jasné, zrozumiteľné, ale predsa máme niekoľko pripomienok, pretože hromadiť nejasnosti a konštruktívnych pripomienok si chceme vďaka dovysvetleniu ušetriť. Je celkom možné, že sa spoliehame na svoju intuíciu a vedomosti a nejaké skúsenosti, ale je tomu naozaj tak. Ako to myslím vysvetlím v nasledujúcich riadkoch nižšie.

Ako to súvisí. To, že práve tá pomyslená chytráckosť, že nám je od začiatku všetko jasné, samozrejmé, automatické, že všetkému rozumieme robí problém ľuďom, ktorí nie sú schopní napríklad akéhosi rýchleho analytického myslenia, ale všetko robiť rýchlo a odrazu. A potom nakoniec zistíme, že v podstate ničomu nerozumieme hoci na všetko sme spočiatku súhlasne prikývli a tak sme aspoň navodili dojem, že nám je čosi jasné. Azda najčastejším príkladom je školské prostredie pri klasickej poslednej otázke vyučujúceho najmä pri exaktných vedách ako je matika, fyzika, chémia, že, či ste porozumeli všetkému, čo vysvetlil učiteľ. Samozrejme každému je všetko jasné, ale poznáme to, presne z opačného konca, a pri nejakej generálke, skúške alebo písomke sa prevedia vedomosti, ktoré sú naozaj reálnym indexom hodnoverného posúdenia v prvom rade praktického myslenia.

Ak sa vrátim k termínu nesprávny hodnotový rebríček. Keď uplynie čas na prácu, obyčajne nastáva čas na oddych a pri mojej práci ho viem dostatočne oceniť. Avšak keď uplynie čas na oddych, nevieme celkom správne sa v spleti mnohých povinnosti a nahromadenej práce niekedy dostatočne zorientovať, a nevieme sa pripraviť na akýsi reštart do práce. Často sa pýtame sami seba, kde ma to posunie, aký to má význam, prečo sa musím učiť zdanlivo nepodstatné veci, prečo niektorým súvislostiam neviem dať logiku a podobne, ale to všetko súvisí s našou prvotnou nesystematickosťou, kde nás naše zameškané dobehlo v nesprávny čas a sme teda na nesprávnom mieste. Preto práve to precitnutie môže tak náhle zabolieť, kde jediným spoločníkom možno sú náš strach, úzkosť, naša rozpoltenosť, rozćarovanie, naša samota a s tým súvisiace množstvo nevypovedaných otázok.

Na záver spomeniem toľkoto. Existencionálna frustrácia primárne nespočíva v strachu položiť otázku, ale práve naopak, dozvedieť sa pravdivú informáciu, ktorá niekedy bolestne môže otvoriť oči a rozum.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár