Keďže kolega riddler napísal veľmi slušný článok s totožným názvom, čo som samozrejme veľmi rád a prijal som to ako výzvu s nadšením, a teda ja to celkovo oceňujem, tak som dostal osvietenie, a napísal aj ja ešte čosi, rád by som napokon, keďže mám prekvapivo priestor a čas na napísanie článku, teda pridal som postupne tento tretí článok s týmto adventným názvom, kde ma zaujala predovšetkým hneď niekoľko bodov, ktoré som si teda v krátkosti poznačil, a teda, ak sa nenahneváš, rád by som opätovne k tomu zas čosi krátke vyprodukoval. Dal som ho do zátvorky, teda číslovanie blogu, nakoľko by som nechcel pozmeniť názov článku, a teda zátvorky mi pripadali celkom jedinečne.

Spravil som to preto, aby som teda potvrdil identitu pravosti a zachoval sa férovosť v písaní článkov. Na margo tohoto by som chcel len v krátkosti opomenúť, že niektorí z nás nevedia napríklad zniesť, ak ktosi v dobrom ho chce možno nie ani tak napodobniť, ako v nejakom diele možno vytvoriť akúsi paralelnú štruktúru, avšak nemám na mysli tú finančnú .

Otázka teda znie. Môže človek jestvovať, a zároveň nebyť ničím? Dosť komplikovaná otázka, kde odpoveď nie je celkom jednoduchá, a na odpoveď celkom dosť slušne zabrať. Pokúsim sa teda v tomto mojom večernom blogu sa na to pozrieť z môjho pohľadu.

Začína sa to celkom nevinne, a začína to spoza školských lavíc, kedy na otázku ako si sa pripravil na dnes je odpoveď neučil som sa, nič, alebo že je ticho a nerobí nič zlé. Dobre si to pamätám zo základky bola to hodina nemčiny, skoro osemnásť rokov dozadu, kedy spolužiaka sa učiteľka pýtala, že čo robíš, mala na mysli že vyrušuje, on hovorí, že nič, a ona mu na to, no veď to je to že nič nerobíš. Zdanlivo klasická otázka aká zaznieva z úst pedagóga pomerne často niečo ako vyčítavá otázka z cieľom možno motivovať žiaka k učeniu a zmysluplnej činnosti.

Ako som teda naznačil v tomto školskom príbehu, najväčšou hrozbou je tá pasivita, ktorá sa nám môže vypomstiť, pokiaľ si dobrovoľne nevysúkame rukávy a nepustíme sa do roboty. Čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie.

Pokúsim sa odpovedať na túto pomerne komplikovanú a zložitú filozofickú otázku. Nie nedá sa, pretože človek nutne jestvuje práve preto, aby niečím bol, aby jeho existencia mala zmysel, aby bol šťastný, a takto plnohodnotne žil život. Všeličo si pravda vieme predstaviť pod týmto pojmom jedinečnosť, pretože všetci máme svoj názor, možno v počiatočnej fáze od niekoho možno, dá sa povedať odpozeraný, prevzatý, avšak v neskoršej fáze individuálne, samostatne a jedinečne prepracovaný, za ktorým si postupom času budeme stáť a prezentovať takto vlastné a originálne stanovisko, kedy sa ukáže, poodhalí náš charakter.

Viacerí cielene svojou ľahostajnosťou sa priamo či nepriamo podpisuje pod svoj stav, v ktorom sa prejavuje práve existencionálna frustrácia, ktorú opisujem. Napríklad poznáme to príslovie, kde viacerí prežívajú, ale nežijú. Aj ja niekedy som mal ten pocit, napríklad v období, kedy som čas nemal vyplnený prácou, a deň za dňom predovšetkým nezmyselne míňa, a nerobí to človeka šťastným a naplneným. Práve preto mnohí nie sú naozaj ničím, pretože takým azda hneď od začiatku chceli byť. Chceli byť pasívny, vedome nespolupracovali na dobre pre seba a ostatných, naopak v dostatočnej miere prejaví svoju pasivitu a nezáujem. Je to proste naozaj o ničom, kedy existujeme, ale v podstate nie sme ničím a tým pádom nám chýba pravá identita, ktorá by nám teda zaistila a určila akúsi jedinečnosť a hodnotnosť, kedy si máme uvedomiť aj s týmto adventným časom a nastávajúcimi vianocami, že život pozemský je dar pre nás na plnohodnotné zmysluplné využitie na bohatosť rozdávanie pozitív, úsmevu, radostí, štedrosti, milého slova a podľa možnosti byť v aktivite a nápomocný, najmä vtedy, kedy sa nám azda chce v minimálnej alebo obmedzenej forme.

Záverom by som chcel zhrnúť tento článok ešte v krátkosti do týchto viet. Dovtedy sa budeme vyhovárať na nemožnosti, ktoré existujú len preto, lebo si to zariadime my, dokedy naozaj dosiahneme stav, kedy naše výhovorky v neprospech nás sa naozaj otočia proti nám, a my naozaj zakúsime, či sa naozaj vieme vyhnúť čomusi len pretl, lebo v danom momente to naozaj nie je možné, alebo tak činíme napríklad z našej lenivosti alebo benevolentnosti.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár