Pokračoval by som nateraz pridaním štvrého článku s touto tematikou. Vonku veľmi je príjemne, a pravdepodobne udrela pravá dcembrová zima, nakoľko prvý krát v tomto mesiaci snezí, uvidíme, ako sa zajtra bude driftovať na aute, ale to by som veľmi neskúšal, pretože to považujem za detinské. Celkovo budem rád, ak bezpečne dorazím do dvoch stanovených cieľov, kam mám v úmysle sa zajtra prepraviť, a iné v podstate najmä v tomto období neriešim. Tento týždeň bol som opätovne na krátkej vychádzke, a mal som radosť, pretože úplne ináč dokážem vnímať mnohé skutočnosti, ktoré ma obklopujú, a dokážem tomu dať pozitívny pohľad.

Človek si má vážiť po každej stránke svoje zdravie a hazardovať, riskovať sa naozaj najmä v tomto zimnom počasí neoplatí, a je jedno aké auto vlastníte, na to osobne dôraz ani nedávam, pretože to nemá význam.

Čo chcem povedať. Viacerí z nás, ak sa napríklad niečo aj nedarí, si myslí, že to nie je moja cesta, tadiaľ teda cesta nevedie, mal by som to opustiť. Zamýšľal som sa aj ja nad tým, ale musím povedať, že to nemusí byť správne riešenie.

Obyčajne človeka sprevádza napríklad ostych, a v neskoršom prípade aj trebárs nejaké zahanbenie, z nedobre, nedostatočne, a nekvalitne odvedenej práce. Napríklad pamätám sa, ešte z čias, keď som robil v jednej fabrike, nedostal som finančnú odmenu. V podstate mi to bolo jedno, lebo ten základný plat bol už na tú dobu dosť vysoký, a nemal som veľmi predstavu, ako by som si uži peniažky. Bavíme sa ale o období desať rokov dozadu. Dnes zarobím viac ako dvakrát toľko, čo som zarobil vtedy, a napríklad celkom isto viem, čo s nimi spravím, hoci nejedná sa o to, že musím nutne investovať teraz a podobne.

Niekedy aj to človeku môže ubrať, že človek napríklad len pracuje, čo je dobré, pretože to je naše smerovanie, nie ale náš cieľ. Náš cieľ je kdesi inde, ale to nebudem rozoberať, pretože to má duchovné smerovanie, ktorému som naozaj venoval stovky blogov, a kto chce, môže si to osvojiť. Ak to mám prepojiť teda s bežným reálnym životom, ak sa teda vrátiť k odstavcu vyššie, čo som písal, naozaj nie všetci vieme, či treba zotrvať na mieste, kde sa nám nedarí, alebo sa máme pobrať preč.

Azda niet jedného ekonomického periodika, alebo nejakej pomocnej literatúry, alebo nejakého odporúčania od mnohých biznismenov a podobne, či už je to v pravom slova zmysle, alebo nie, že človek má skúšať do doby, kým sa začne dariť, a nedať sa odradiť ani od bežných neúspechov.

Lenže problém je, kedy človek nemôže proste vyčkávať na stav, kedy sa mu začne dariť, kedy to pôjde proste podľa jeho predstáv, niekedy aj nereálnych, pretože predstavy sú jedna vec, a skutočnosť je paradoxne častokrát je úplne odlišná, najmä keď človek v niečom precitne, uvedomí si skutočnosť, ktorá teda skutočnosť je, a zanechá tie spôsoby, ktoré mal do onoho času, kedy si možno vážnosť situácie paradoxne nevedel dostatočne uvedomiť. 

To je problém neúspešných ľudí, ktorí naozaj, ako to píšem v nadpise už niekoľko kapitol v súčasnosti, že je rozdiel vyčkávať azda na nejakú vhodnú príležitosť, a potom po nej vyštartovať, pretože takto to nefunguje.

Musíme si uvedomiť, že pri ľuďoch platia iné zákonitosti, ako v nejakej prírode. Zver vyčkáva, kedy sa mu pritrafí nejaká korisť, a má obyčajne po probléme. Bolo by veľmi smutné, keby sme takýmto spôsobom riešili problémy len vyslovene pudovo, a nie rozumovo.

Záverom chcem povedať čosi. Možno človeku je ľúto, ak sa obzrieme spätne dozadu, kde človek prežíval možno chvíle plné blaženosti, a nič mu nechýbalo, a chcel by sa k nim vrátiť, avšak, nejde to proste. Nedá sa. Zvykneme skonštatovať, že taký je život, a je to pravda. Taký je život. Tá existencionálna frustrácia práve preto slúži k tomu, aby sme si takéto zákonitosti života dokázali uvedomiť, a aby sme šikovne možno využili ťah, aby sme to vedeli pretvoriť na niečo, v čom môžembyť v budúcnosti šťastný, ak zmením nasmerovanie toho môjho konkrétneho cieľa. Nech sa vám darí.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár