Existuje cesta bez cieľa?

V tomto blogu, ako ste si možno všimli, som trochu prehodil slovné spojenie, možno práve preto, aby som nepísal na jednu tému dva články, hoci tematicky to celkom isto môže tak vyznieť. V tomto článku sa ale chcem podeliť práve v súvislosti s nadpisom tohoto článku s jednou príhodou, ktorá sa mi stala dnes.

Išiel som sa previezť na aute, v podstate šiel som na jednu brigádu, priznám sa že dosť som sa narobil, aj keď to tak nevnímam. Obyčajne človek, keď vykoná prácu, za ktorou je naozaj kusisko námahy, má dobrý pocit, a cíti zadosťučinenie, a deje sa pravý opak. Miesto toho, aby cítil azda nejakú prílišnú fyzickú vyčerpanosť, azda zriedka sa stáva, že cíti práve naopak, príliv energie. Práve preto, lebo sa z tej práce teší, a cíti akési motivujúce predovšetkým ale teda morálne hodnotenie, ktoré by malo byť v istom zmysle nad finančnou odmenou.

Čo ale chcem povedať. Ako som šiel už som bol na výpadovke za mestom, zrazu odkláňali cestári dopravu. Veľmi dlho sa čakalo. Priznám sa, že bol som veľmi nervózny, pretože som sa sľúbil na konkrétnu hodinu. Nevedel som si dostatočne vtedy predstaviť, ako to všetko bude trvať, či sa vôbec dostavím a dopravím, akým spôsobom, či sa môžem vrátiť inou cestou, či na tej druhej ceste, ktorá existuje sa nevyskytne náhodou nejaká prekážka, ktorá znemožní cieľ mojej cesty, čo zaiste nemusí byť príjemné.

 Nešlo ani o to, že či som sa pohol v dostatočnom časovom priestore, pretože niekedy sa vyskytnú udalosti, za ktoré proste nemôžete. Práca na ceste, nejaký náhly odklon dopravy z hlavného ťahu kdesi cez dedinu, a podobne. Raz sa mi dokonca stalo, že som nevedomky nešiel klasicky von z mesta, ale vzal som to obchádzkou cez jednu dedinu, kde som ale vďaka tej ceste, možno som prešiel navyše tri kilometre, celkom zanedbateľné, našiel som novú cestu, po ktorej sa dá ísť, oveľa menej frekventovanú. tá cesta je v podstate paralelná s hlavou, hoci som prešiel ako spomínam cez dedinu.

Posnažím sa tento príbeh preklenúť trochu do duchovnej roviny, a do reality života. Človek nemusí vždy mať cestu, ktorá smeruje do konkrétneho cieľa. Mnohí tento model odmietajú, ale je to na škodu veci. Dobre vieme, že napríklad v takom poľnohospodárstve pri výrobe čohosi vzniká hlavný a vedľajší produkt. Podľa názvoslovia hlavný produkt má teda primárne využitie, je teda veľmi potrebný, a vedľajší produkt je skôr chápaný ako odpadový materiál, ktorý ale za určitých okolností môže mať svoje druhotné využitie.

Ako spomínam, človek nemusí mať cestu, ktorá nutne smeruje do konkrétneho cieľa. Ten cieľ častokrát môže byť za istých podmienok naozaj nereálny, a niekedy na tej ceste zmení smer svojej práce. On do cieľa dôjde, ale nie toho, ktorý si vytýčil na začiatku.

Mnohí možno môžu mať obavy a stavy akejsi pochopiteľnej úzkosti, že nedosiahli to, čo si zaumienili, najmä, ak sa jedná o vážne rozhodnutia v živote. Ja som napríklad cely život túžil po kňazstve, ale nestal som sa ním. Píšem osobné vyznanie. Nutne som musel, vyslovene násilne zmeniť smer svojho putovania, vydať sa inou cestou, hoci mi to nebolo celkom príjemné, a cítil som veľký smútok, že takto som to musel nedobrovoľne zmeniť. Avšak aj v tom vidím akýsi druh mojej osobnej pokory, ktorú definujem sebe vlastným spôsobom.

Cesta nás všetkých nemusí smerovať do cieľa, ktorý je pre nás určený, častokrát človek minie ten svoj cieľ. Avšak podstatné je, že človek napriek tomu, že istý cieľ minul, nesmie minúť jeden cieľ, a tým je večnosť v radosti Pánovej. 

Na konci blogu vysvetlím, čo som chcel tým povedať. Je jedno či si veriaci, alebo ateista, podstata toho, čo píšem je takáto. Cesta bez cieľa neexistuje, pretože každá cesta raz kdesi končí, a teda ten cieľ každý jeden raz skôr či neskôr spozná. Zamyslite sa nad tým. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Sumivybanan

    27 ročný muž
    Banská Bystrica

    Horšie by bolo ak by existovala cesta bez cieľa. Ale nie je to naozaj tak? Veď predsa nikto nevie na akej ceste sa práve nachádza a rovnako tak ani aký cieľ ho čaká... Azda žiadny? Azda si len my musíme spájať súvislosti a dávať im poslanie?