Najmä v duchovných periodikách sa stretávame s týmto pojmom, a je to celkom správne, pretože kresťanský svet má upozorňovať. V prvom rade chcem zdôrazniť, že nemám rád nejaké formality. U mňa buď niečo platí, alebo neplatí. Inšia možnosť neexistuje. Neviem prijať nejakú nerozhodnosť, pretože ma to uvádza do istých rozpakov, kedy teda mám pocit že chcem vyhovieť obom stranám, a toto sa v niektorých prípadoch proste nedá. Pretože sa nikoho nechcem nejako dotknúť. A teda som taký, že mám rád jasnosť, zrozumiteľnosť, teda v nejakom osobnom kontakte v spoločnosti, kde sa vyžaduje nejaký aspoň formálny prístup, a pracuje sa s ľuďmi. Odpustenie je niečo, čo presahuje samotného človeka, a výrazne formuje jeho ducha. Väčšinou sa človeku uľaví aj psychicky, pretože pociťuje azda nejaké napätie, kde sa nevie dosť dobre sústrediť na prácu.
To je celkom iste nezanedbateľný fakt, ktorý teda zohráva veľmi dôležitú úlohu. Napriek rozličným povahám je potrebné, aby človek túto kresťanskú vlastnosť vlastnil. Dosť dobré by bolo, keby sme si to osvojili napríklad aj tu na internete, na tomto portáli, pretože som zistil, že väčšinou, keď niekto s niekým nevedie dobrú komunikáciu, a môžu vznikať nejaké nedorozumenia.
Čo nie je pekné, nikde napríklad, a to som hodne čítal, nenašiel som vo svetských pediodikách, nejakých pedagogických príručkách vyzdvihovanie hodnoty odpustenia. A to je dôležité. Bez tohto nemôžeme formovať ani deti v škole, žiakov, ale čo je horšie, bez tohoto sa nedá formovať ani výchova napríklad pedagógov, čo v preklade znamená viesť za ruku. Viest niekoho za ruku v tom nejakom prenesenom význame slova znamená prejaviť mu plnú dôveru, odovzdať teda zo seba to, čomu verím, a takto vytvoriť nejakú jednotu.
Pevne verím, že je to dosť vzácna kresťanská cnosť, ktorá je ale určená samozrejme pre všetkých. Uvedomme si ale jednu dôležitú vec. Pokiaľ niečo dosť dobre nedokážeme prijať také, aké je, a ak sa s tým nestotožníme, ak my prví neustúpime, nikdy nebudeme šťastní. Viacerí si myslia, že keď niekoho o niečom začnú presviedčať, dosiahne svoje, ale stane sa presný opak.
Častokrát, a nie raz som sa o tomto vyjadroval, ak my prví nezačneme od seba, nikdy sa nič neurovná. Napadol ma teraz jeden príklad. Predstavme si kľudne modelovú situáciu, kedy dve znepriatelené osoby rozmýšľajú, ako sa ideovo opätovne spojiť, pretože potrebujú spolupracovať. Nedá sa proste takto vychádzať zle, a snažia sa spraviť akúsi nápravu. Nevedia si prísť na meno. Avšak obidvaja rozmýšľajú, čo majú spraviť. Nakoniec to celé skončí tak, že obaja v jednom čase sa stretnú celkom neplánovane, a povedia si všetko to, čo ich trápilo, celkom spontánne, a takto sa vlastne opätovne môžu zjednotiť práve v tom, čo ich pred časom rozdelilo. Toto dokážu naozaj len silní jedinci.
Viacerí si myslia, že odpustiť znamená zabudnúť a podobne. Určite. Bez toho to nejde. Dosť dlho som bojoval aj s touto myšlienkou, pretože na niektoré veci do istého času som nevedel zabudnúť. Avšak nie tak, ako to spomína Písmo Sväté, ale tak, že človek sa musí s nejakou skutočnosťou úplne stotožniť. Viaceré problémy vznikajú napríklad z úplného nedorozumenia, ktoré celkom isto nemuselo nastať. Napríklad niekto niečo niekomu závidí, a to všetko vyjadrí svojim hnevom, pretože na nič inšie sa nezmôže. Ten dotyčný samozrejme nevie hneď reagovať, a kladie si otázky, celkom zbytočné, kde teda napríklad zlyhal. To nie je zlé, pretože toto je niečo, v čom človek len rastie.
Odpustenie je veľmi dôležitý faktor, pretože toto v nás postupne formuje nás na ľudí, ktorí majú v sebe cit pre akúsi spravodlivosť. Nikto nevie, kto môže prvý schybiť, a obyčajne sa stáva, že človeku sa tento prejav môže mnohonásobne vrátiť v tom dobrom slova zmysle. Stáva sa, že človek z nejakej slabosti spraví niečo zlé, a nevie, čo má spraviť. To nie je zlé, pretože pravdepodobne sa nikto tomu nevyhne.
Preniká ho smútok, že možno z najlepších priateľom sa možno stanú nepriateľmi, alebo tými, ktorí si nemajú čo povedať. Obyčajne takýto konflikt býva najčastejšie taký, kde bolo predtým akési silné a neobyčajné puto. Lenže musíme si uvedomiť, že to musí byť obojstranné, pretože v opačnom prípade jeden sa teda môže reálne očistiť, teda spraví všetko pre nápravu, ale druhý si môže úplne zbytočne priťažiť.
Obyčajne, ako som si to všimol, je to sprevádzané tým, že človek napríklad nemal inú možnosť na kontakt, a nemá prirodzenú možnosť výberu. Na výber síce má, ale len jednu možnosť, a tá druhá je možnosť odmietnutia. Viacerí najmä zo vzdoru čosi odmietnu, ale neskôr to ľutujú. Odmietnu aj niekoho, hoci ich prosí o odpustenie. Ten, kto prosí o odpustenie, spraví najviac, ale je paradox, že takých ľudí je čím ďalej tým menej.
Na záver by som chcel ešte napísať toľkoto v krátkosti. Tu ide o istý prejav emocionality v našom živote, kde sa testuje hĺbka našej vyzretosti. Či teda sa dokážeme nad čosi povzniesť, alebo nie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár