Podstata odpustenia je paradox to, že najskôr ti musí ktosi spraviť niečo zlé. Ja si priznávam, že v duchovnom kresťanskom svete sme prlíš akokeby nazvem to jednoducho naprogramovaní, bezozmyslu len odpustiť, bez ohľadu na nejakú podstatnú časť tej zloby, ktorá sa nám proste dostala. jednoducho naozaj máme odpustiť, a tým sa všetko vybaví a vyrieši. Nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad teda môže zdať. Pokiaľ človek naozaj nezažil nejakú hraničnú situáciu, kde bol evidentne niečím vnútorne poriadne zasiahnutý, pravdepodobne to všetko samozrejme bude brať povrchne s tým, že sa aj tak nič nestalo, nehľadiac na nejaký dopad toho celého.
Je to samozrejme oveľa ťažšie, ak sa to týka nás osobne. Ja napríklad nevadí mi ako tak, že komusi odpustím, alebo neodpustím, ale samotný ten pocit, že sa vynára otázka, prečo sa stalo to, čo sa stalo. Aký bol motív. Moje odpustenie, alebo teda neodpustenie vnímam niečo ako brnkanie na nervy, či skôr na city, od toho samotného človeka, ktorý proste tú vlnu nespokojností práve vyvolal. Mám pocit, že niekedy je proste nesprávne pomenovaná obeť, a nesprávne pomenovaný útočník. Ani v kresťanstve nemôžeme donekonečna čosi tolerovať, hoci sa môžeme samozrejme prvotne snažiť zachrániť celú možno tú nepriaznivú situáciu s prosbou o nejaký ten mier. Ďalej sa samozrejme musíme snažiť, aby sa celá tá nepríjemná situácia už neopakovala. Lenže niekto na tom má záujem, a niekto nie. Niekto si to dokáže uvedomiť, a niekomu je to proste úplne jedno a ľahostajné. Veľmi zlý príklad.
Keď sa niečo spravilo zlé, je morálne práveže náprava škody. Dokážeme to? Dokážeme napríklad teda len tak narovnať nejaký spor, keď vieme, že je to veľmi nepríjemné? Dokáže sa dobre pracovať v nejakej dusnej a napätej atmosfére? Väčšinou áno, ale nie je to dlhotrvajúce. Potom sa môžeme pravda baviť o nejakom odškodnení, ktoré je teda pre odpustenie podstatný prvok. To, že niekto teda vyjadrí čosi verbálne, ešte samozrejme vôbec nemusí znamenať, že to tak naozaj myslí. Úplne klasický prípad znie tak, že darmo niečo povieš, keď vnútorne to nebude korešpondovať s tvojím prejavom. To je v podstate divadlo, nič viac.
Ako to myslím bližšie? Takto to sa snažia vnímať ľudia, ktorým proste sú blízke morálne vyššie hodnoty, ktoré nechcú klamať, ktorých proste nebaví jednostajne počúvať, že niečo sa nedá, že to bola náhoda, že oni to tak nemysleli, pričom dobre vieme, že to tak prvotne mysleli, a úplne išli do čohosi s plným vedomím, že niekomu pravdepodobne poškodia, a oni to proste vedeli. Inými slovami, bláznov sa nedá z niekoho robiť stále. Stále niekoho donekonečna len skúšať, a hrať mu na nervy to samozrejme nie je čestné, a dávam si otázku, prečo to niekoho stále baví.
To sa proste nedá nevedieť. Sú situácie, kde dokážete proste pudovo vystihnúť, či sa deje niečo zle, alebo sa deje niečo dobre. Obyčajne sa človek zamýšľa vtedy, keď sa vystanoví nejaká chyba alebo teda nejaký ten problém, ktorý teda spôsobuje možno nejakú čiastočnú nápravu tej veci, a to samozrejme ešte v tom lepšom prípade.
Samozrejme, podstata odpustenia je podstatný a základný prvok v kresťanskom ponímaní. Je to proste niečo, čo sa spomína v Písme. Komu odpustíte, bude odpustené, komu zadržíte hriechy budú zadržané. Ako som sa teda dozvedel z tejto biblickej vety, ktorú povedal Ježiš, nie všetko sa musí pravdepodobne odpustiť.
Myslím si, že v mnohých kresťanských periodikách je to vysvetlené dobre, ale nie dôsledne a dôrazne. Je rozdiel samozrejme sviatostné odpustenie v svätom zmierení, a je rozdiel, keď možno nie celkom úprimne len tak komusi poviem, že ti odpúšťam, a keď si to celé všetko napríklad uvedomím a premietnem napríklad na druhý deň, tak ma môže na niečo chytiť ešte väčšia zlosť, ako napríklad v tom danom momente, kedy sa stalo niečo zlé, čo si vyžadovalo teda nejaké odpustenie, alebo teda zadosťučinenie.
Je potrebné, aby aj ten, komu bolo odpustené sa z celej tej stiuácie dostatočne poučil, a ďalej aby nerobil zle. To je podstatné. Aký má význam napríklad nejaká verbálna výmena, ktorá končí akýmsi pomysleným happy endom? Nijaká. Ak to všetko neprospeje na úžitok, je to celé o ničom. b
Podstatné je, aby sme si dobre uvedomili, čo je to odpustenie. Na mnohých ľudí, poviem to takto, je vyvolávaný akýsi psychický nátlak, ktorému sa proste podriadia to istej formy, z ktorej už jednoducho nevedia vycúvať. Potom sú proste prinútení, aby sa niekomu za niečo priznali a následne ospravedlnili. Ešte by som to bral, pretože tá druhá stránka následne vďaka tejto situácie dokáže to celé pochopiť a vysloviť odpustenie. Je to ale naozaj také jednoduché?
Na záver ešte niekoľko myšlienok by som chcel napísať. Podstatou toho všetkého je, aby sme si z ľudí nerobili sradnu, a aby sme viaceré veci mysleli úprimne. Možno poznáte ten zaužívaný pojem, to príslovie, že odpustím ale nezabudnem. Nedalo mi to nespomenúť. Odpustiť znamená totižto v plnom, celom rozsahu zabudnúť. Keď teda komusi odpustím aj nejakú výšku finančného vyrovnania napríklad, že niekto mi dlhuje sto eur, vráti mi 90, a ja mu poviem, dobre, kašli na to, desať eur mi nebude už nejako extrémne chýbať, je to v poriadku, tak to znamená, že som na tú pôžičku, čo som poskytol už v podstate zabudol, lebo bola jednak vyrovnaná, a jednak som ešte odpustil tú poslednú splátku, ktorú teda, ako sám v tomto odstavci spomínam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár