Dozvedel som sa jednu zaujímavú otázku, a síce, načo je rozmýšľanie, keď sa nedostanem k záveru. tam je síce dosť podrobne opísaný blog, neviem či na základe skutočnej alebo vymyslenej udalosti, to ma už moc nezaujal, ale toto mi pre tento článok naozaj stačí.
Musí sa človek dostať k nejakému záveru v podstate? Už na strednej sme sa na matematike učili čosi o intervaloch. Bol to celkovo môj obľúbený predmet, ak keď literatúru som mal asi radšej. Polouzavretý interval, otvorený interval, uzatvorený a podobne. Načo je potom v matematike otvorený interval, keď nemá konca?
Áno, veľa ľudí rozmýšľa, a nedostane sa k záveru absolútne. Veľa ľudí z nás, čosi si chce rozmyslieť, ale v polovici konania, to nedotiahne do konca. Odradí ich počiatočný neúspech, alebo to, že ktosi im je neustále za chrbtom a snaží sa akosi kontrolovať ich prácu. Potom samozrejme to v človeku vytvára akúsi nepohodu, a čiastočne je potom na človek vyvíjaný tlak vykonať si svoju prácu v najkvalitnejšom prevedení, ako je naozaj schopní. A častokrát on to naozaj aj tak urobí. Vykoná to najlepšie, ako len môže, ba čo viac. Predčí ďaleko svojich rovesníkov, svojich vrstovníkov, je v tom proste najlepší.
Mnohí si neuvedomujeme, že niekedy nie je ani tak dôležitý výsledok, ako priebeh nejakého deja. Mnohí ľudia napríklad dostatočne nerozumejú napríklad posolstvu nejakého filmu, ktorý naozaj obsahuje čosi, čo si má divák odniesť aspoň na chvíľu do svojho beztak uponáhľaného života. nie preto, aby mu zase čosi vŕtalo v hlave, ale preto, aby sa na chvíľu zastavil, a uvedomil si, že nielen on má svoje problémy, ale sú záležitosti, ktoré aj ostatní riešia, a boria sa tak isto starosťami a radosťami krížom tohoto života. Otázka je, a myslím si že na mieste, či niekto má naozaj cieľ života, kamsi sa posunúť.
Čosi možno aj menšie dokázať, a iní si ho možno nestihli ešte poriadne ani vytýčiť, a iní sa proste o to ani len nesnažia, alebo teda vedome sa snažia túto snahu v čo najväčšej miere minimalizovať. Áno, možno to celkom isto pripadá, trochu to vyznie ako akýsi logický nezmysel, teda minimalizovať v čo najväčšej miere. Prečo je tomu tak?
Asi takto by som to povedal. Nie vždy sa teda rozmýšľaním, uvažovaním nad niečím dopravím k nejakému priaznivému záveru, ale podľa môjho názoru je teda oveľa lepšie nad niečím uvažovať, trochu si čosi premyslieť, dať si dohromady nejaké poznatky a podobne, a možno to nechať akosi otvorené, ako keby teda mala nastať taká situácia, a to vôbec nad čímsi ani len neuvažovať, a zastihne ma to v nejakej celkom isto nevhodnej chvíli teda absolútne nepripraveného, nepripraveného riešiť možno oveľa neskôr nejakú azda vážnejšiu ošemetnú situáciu, kedy to riešenie bude mať naozaj podľa všetkého bezodkladný priebeh, a človek bude musieť ľudovo povedané doháňať, čo v minulosti akosi zameškal, alebo zanedbal, čo samozrejme môže mať v celkovom slova zmysle neblahý vplyv na blízku budúcnosť.
Mnohí naozaj nerozmýšľajú, pretože zajtra je ďaleko, pretože o hodinu je ešte ďaleko, pretože chcem žiť tu a teraz. Sčasti majú pravdu, avšak človeka keď čosi zastihne, zvykne si klásť otázky, ako by som sa zachoval, keby som o niečom vedel a podobne. Napríklad keď človek šoféruje auto, a zrazu vidí napríklad hliadku a podobne. Možno sa snaží odbočiť do vedľajšej uličky.
Nie preto, lebo napríklad nemá auto alebo doklady v poriadku, možno on ich má v tom najlepšom poriadku, ale preto, lebo človek nechce proste nejaké problémy s niekým, ktorý ich dokáže nájsť aj tam, kde vlastne neexistujú, a čuduj sa svete, ono to naozaj funguje.
Záverom ešte čosi v krátkosti. Niekto síce v mnohom špekuluje, ale raz dôjde k takému poznaniu, ktoré ho reálne oslobodí od akýchsi trampot, s ktorými si nevedel dať rady, a s ktorými máme mnohí z nás problémy, keď ich neriešime hneď vtedy, či už v škole, v práci, alebo horeuvedenom prípade.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár