Vreskot000: Filozofické pohľady a komentáre I

Opäť som narazil na jeden článok, musím skutočne pochváliť autora toho blogu. Uf. Tak ma zaujal neskutočne jeden blog, že samozrejme, napísal som k nemu komentár, ako ináč, nadôvažok tiež som si ho rozdelil na viacero blogov, ešte neviem, pri akom čísle sa zastavím. Tento blog má ale iný názov, a začínam opäť sériu filozofických komentárov, v ktorých sa jednoducho vyžívam, lebo toto je to, čo mám rád. Rád by som takto nadviazal, a preto sa ku nemu teraz vraciam. Chcel by som len niečo dovysvetľovať, a pridať niektoré moje myšlienky, ktoré som si teraz rozmyslel.

Ponáhľal som sa na večerné májové litánie, a na svätú omšu, tak som už potom nemal čas. V piatok som bol v práci, čo ma teší, a študoval som si nejaké firemné materiály, čo sú pre mňa pomerne nové produkty, aby som sa s nimi patrične oboznámil. Treba zbierať nové skúsenosti, tie aktuálne sú pre mňa výzvou teraz. Ekonomický sektor mi je pomerne neznámy, nie je to moja parketa, ale každý si je predsa vedomý tej veci, že jesť sa predsa musí. A nové skúsenosti taktiež nie sú na zahodenie, a nikdy nevieš, najmä v tejto ťažkej dobe, v akej sfére sa raz ocitneš, a čo budeš potrebovať. Takže teraz sa k tebe rád vraciam, aby som ťa snáď povzbudil. A to formou nového blogu. Veľmi rád. Ďalej píšeš. Keď je človeku najhoršie, je mu pomoc Božia najbližšie!

Zaujímavá dosť myšlienka. Taká na zamyslenie. Úprimne poviem, zapáčila sa mi, a môžem to len potvrdiť. Na druhej strane, je to aj cieľ utrpenia. Primknúť ťa bližšie k Bohu. Lebo som na neho akosi pozabudol. Boli časy, napríklad na strednej, kedy sa mi neuveriteľne darilo, a všetko vyšlo na čo som siahol celé 4 roky. Neuveriteľné. Bodaj by som zažil podobný comebak aj v budúcnosti. Keď som si to prečítal prvý krát, tento blog, zdalo sa mi, že mnohí sú pravými veriacimi vtedy, a paradoxne, každý je zomknutý až vtedy, keď hrozí nejaká, nazvem to kolektívna škoda. Každý to tak vníma, pravda. Aj ja, to je jasne, budem predsa sebakritický, vtedy sa samozrejme najlepšie modlí, že? Otázka ale je, ako to vnímaš. Napríklad. Zneužívam Boha na svoje ciele, alebo pokorne prijímam to, čo mi nadelil? Dokážem sa vyrovnať trebárs s rozchodom s niekým, pre koho som niečo skutočne obetoval? Aj keď ma to bolí? Jasné, vtedy aj ateista je horlivý kresťan, len aby pominul čím skôr strach. Nikto predsa nechce neistotu, tej sa každý stránime.

Keďže nie sú mi neznáme tieto pocity, absolútne chápem všetky akési obavy. Áno, len vtedy som pocítil opravdivé pohrúženie do modlitby, len vtedy som akosi úprimnejšie i ja zatúžil po pokáni, po dobrej sv.spovedi, keď mi bolo najhoršie. Lebo vedel som, že je to predsa dobré liečivo. Pomôžem sebe, a aj Boh má z toho radosť. Najmä vtedy, keď som už vopred vedel, že som už prehral. Budem trošku poteický. Keď som sa akosi smutne prizeral, že loď mojej poslednej nádeje pláva akýmsi inším smerom, než som si to sám predstavoval a plánoval, a že zase som musel skloniť hlavu a kapitulovať. Keď som zase ostal osamotený a smutný. Aký to má význam? Veľmi veľký. Napríklad taký, že sa naučíš prijímať aj prehry, a vnímať niečo aj s nadhľadom. To, že aj neúspech ťa nerozhádže, a budeš to vnímať ako každodenný boj o prežitie na tomto hnusnom svete.

Zaujímavé čo? Keď som vedel, že som sám, hoci som to nepovažoval za nejakú tragédiu, lebo viem, že bodaj by sa horšie nestalo. Zrazu som taký vyrovnaný, že ďakujem Bohu za vytrvalosť, a za pevnosť názorov, s ktorými som sa podelil aj s kamarátkou, pri jednej piatkovej potulke mestom. Lepšie je, keď sa niekto s niečím vzájomne vyrozpráva, ako keď to len dusí v sebe, a len akože čaká, kedy to v ňom pri nejakej príležosti opätovne vybuchne jak nejaká načasovaná bomba. A emócie sú akoby čarovným prútikom nazad.

Otázka je, ako to prijmem, a či za tým nebudem vidieť niečo lepšieho. Sv. Písmo spomína, že Pán Boh ti na chrbát naloží len toľko, kolko sám unesieš, a že niektoré veci máš zložiť na Pána, a On sa už postará.. 1 Pt 5,6-7. Budeš aj naďalej vtedy vrieskať, že prečo to nevieš vrátiť späť?

Tiež som si pomyslel jednu otázku. Dokážeš Bohu dôverovať, aj keď ťa udrie? Si si tým istý? Častokrát mám pocit, že my veriaci, sme niečo ako nadšenci. Modlíme sa v tichosti, skrytosti, ale prečo to robíme? Aby si nás druhí všimli, že sme iní? Akým spôsobom obetujem Bohu? Rátam s tým, že mi to vráti, alebo konám tak, že „poručeno Pánu Bohu?“

Pekne si povedala, a síce, ja ti prajem, aby pomoc Božia bola pri tebe neustále. Ber častejšie do rúk ruženec, ak sa ho vieš modliť. Častejšie mysli na Neho, a bude sa ti zaručene dariť. Nikdy nevieš, kedy ti niečo nedá práve v tej chvíli, keď to jednak budeš najviac potrebovať, a jednak vtedy, keď si budeš myslieť, že všetko je zbytočné, márne, akési už dávno premrhané, stratené. Nie, práve vtedy je začiatok. Vtedy sa to ešte len začína. Napríklad mne, ako som to už spomínal, paradoxne vtedy začalo dariť, keď som len tak mávol rukou, a nechal plynúť čas. Čas tvojho žitia.

Zakončujem tento blog. Prajem všetkým pozitívne myslenie, a taktiež, aby som nezabudol, ešte veľa pokory. Od takých ľudí, ako som sa to dozvedel od múdrej starej ženy, diabol uteká. To on ti nahovára, že niet cesty späť, čo je klamstvo. Znechucuje ti život, aby sa človek zamotal do vlastného zúfalstva, že sa nedá niečo nanovo začať. Zahoďte preto staré spôsoby, a prijmite novoty, ktoré sa pred vami otvárajú, no my všetci sa ich akosi stránime prijať. Celkom pochopiteľné, bojíme sa predsa, čo nám prinesie budúcnosť. Ale vedzte, že Boh je predsa silnejší ako náš strach a slabosti.

Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

Filozofické pohľady a komentáre I

2 komenty k blogu

Horúce!