V súčasnosti môžeme pozorovať mnohé prípady ľudí, ktorí čoraz viac a viac si kladú azda existenčné otázky ohľadom svojho života. To je celkom chvályhodné, a je to aj veľmi dobré, pretože vieme, že síce žijeme v súčasnosti, a nevieme, čo sa môže udiať v budúcnosti, predsa len človek má akési túžby, ktoré by boli akýmsi zrkadlom, odzrkadlením jeho práce, hodnoty, ktoré sa hodlá časom možno zanechať, aby trebárs aj ten druhý pokračoval v danej začatej práci. Z pedagogického prostredia teda by som spomenul to, či už to takto býva azda po skončení stredoškolských štúdii, kde človek túži azda pokračovať na nejakej vysokej škole, v podstate s jediným cieľom. Človek študuje preto, aby dosiahol z danej školy nejaký titul, pretože je lepšie, a lepšie to predsa znie, keď mám pred menom nejaký inžinier, magister, v prípade nejaký doktor, a podobne, ako keď nemáš pred menom nič.

Na druhej strane vzniká nebezpečenstvo sebapodceňovania sa, teda že my samých seba podceňujeme, pretože sa porovnávame s druhými. Nevieme pochopiť, že my nemáme rovnaké kvality ako ostatní, pretože všetci sme originál. Na základe tohoto vznikajú v mnohých komplexy, ktorých cieľom je destabilizovať ľudskú psychiku, aby si nevšímal seba samého, a aby mal sklon neustále sa s niekým porovnávať. Neuvedomujúc si, že on je možno osobnostne, a možno aj inak azda ďaleko vpred pred tým, od ktorého cíti akýsi odstup, alebo cíti akýsi duchovný vnútorný zápas o lepšie postavenie.

A niekedy sa stáva, že táto naša túžba navždy ostane akási nenaplnená. Možno motivácia bola celkom dobrá, ale potom neskoršie človek spoznal realitu čohosi, že usúdime na základe vlastného presvedčenia, teda na vlastnej koži sme sa presvedčili, že teda na niečo nemáme, a teda máme dve možnosti. Buď človek akosi odíde so cťou, aj keď to možno dosť zabolí, alebo poprípade skúša čo to dá, aby možno rozhodol za neho niekto iný. Takto som to prežil z mojich vysokoškolských čias aj ja, a som za to vďačný.

Azda málokto povie, že je vďačný za niečo, čo mu paradoxne v živote nevyšlo, než by si to akokoľvek prial, a bolo to jeho zbožné želanie. Pretože niekto sa na to azda cielene pripravuje počas celého stredoškolského štúdia, aby sa dostal kdesi na školu. Stredná škola je čosi takmer samozrejmé. Dnes pravdepodobne nie je až taká veľká obmedzenosť a obtiažnosť dostať sa na trebárs aj gymnázium, za mojich čias tam boli aj dve kolá prijímačok, ja gymnázium nemám, a som veľmi rád, že som si vybral školu, kde som mal dobré výsledky, také, ktoré by som na vyššom stupni azda nedosiahol, keďže konkurencia by bola pravdepodobne vysoká. možno sa to nezdalo, ale s neuveriteľnou ľahkosťou ma prijali dokonca na dve vysoké školy, bavíme sa o 13 rokov dozadu.

A predsa sa moja veľká túžba nenaplnila, neuskutočnila, aj keď som do toho dal veľa. Dal som do toho azda veľa, možno príliš veľa, ale nie všetko. A tu by som sa teda právom pozastavil nad dvojicou týchto slov, ktorých význam by som vysvetlil v riadkoch nižšie.

Mnohí teda reálne máme svoje sny, nejaké túžby. Aj dáme do toho príliš veľa, ale ako som spomínal, nedáme do toho azda všetko. Dá sa ísť do niečoho možno nie až tak dôležitého na maximum? Čo to vlastne maximum znamená?

Potom človek v podstate čaká, ako sa bude vyvíjať daná situácia, v ktorej sa ocitol. A Keď sa niečo predčasne skončí, ako to potom je? Malo to význam pustiť sa do niečoho, na čo človek možno nemal. Možno má, ale nie v danú chvíľu, kedy človeku je nutné v niečom možno osobnostne dozrieť, a nejde to hneď a zaraz, kedy to niečo ešte predsa len časom potrvá. Práve preto motivácia je síce veľká hneď na začiatku, aj človek naozaj to myslí vážne, vznešene, chce proste vnímať celé to komplexne, a nie povrchne. Azda keby to vnímal len povrchne, len z akéhosi prvotného záujmu a ostal by mierne pod povrchom, ale nešiel by do hĺbky, azda ani on sám by sa do niečoho nepustil, pretože by to pravdepodobne pre neho nemalo význam. 

Mnohí ale práve v takomto prostredí skúmajú a predovšetkým zatiaľ, hovorím zatiaľ, hľadajú samých seba. To je celkom dôležitý poznatok o sebe samom, pretože zabúdanie na tento aspekt sebapoznania práveže spôsobuje neskoršie, ako teda spomínam v nadpise frustráciu z nenaplnených túžob, čiže niečoho, po čom človek túžil, ale na druhej strane ešte s ich akousi akceptáciou, ešte to akési sebaprijatie a podobne nevie celkom dobre spracovať, čoho výsledkom môže byť neskorší neúspech v akejkoľvek podobe, či už v štúdiu, alebo v práci. Pretože človek mení svoje rozhodnutie. Meniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky, že človek je v niečom nestály, a väčšinou máva akési impulzívne reakcie možno práve v takýcht situáciách, kedy by možno mal zotrvať v akomsi pokoji.

Záverom chcem napísať toľko, že človek najprv má nájsť predovšetkým samého seba, aby zistil, či sú jeho túžby tie pravé, či sú reálne, a či vie s niečím do budúcna počítať s tou kvalitou, ako to cíti na začiatku.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár