Ako teda myslím. Píšem to preto, a teda v poslednej vete opätovne po mnohý krát som sa doktol pojmu, ktorý som kedysi vyslovil, pretože niekedy v živote máme naozaj pocit, že síce putujeme niekde, ale nevieme kde. Ako teda dobre vieme, každý skôr či neskôr svoju cestu spozná, a môžeme si to dať do súvisu či už materialistického, alebo duchovného, ako len chceme. Môžeme si to samozrejme analogicky prirovnať aj k ľuďom, ktorí majú, a teda veria v nejaké vznešené ideály, ktoré sa im darí, alebo nepodarí naplniť, a preto pociťujú možno striedavo radosť, inokedy sklamanie, inokedy naozaj všetko okolo nich akokeby kričalo, a človek bezradne mlčí, alebo práve naopak, všetko okolo nič je ticho, také prázdno, všetko stíchlo, ale človek vo svojom vnútri predsa len chce nájsť tú silu, alebo odvahu v niečom prehovoriť, ale nie vždy sa to podarí.
A práve tam nastáva akési neprirodzené, to, čo človek cíti, že ešte niečo predsa len akosi chcel dosiahnuť, a ešte nedosiahol, hoci dosiahol mnoho. Aké sú teda príčiny, sa môžeme pýtať.
Ako som to kedysi naznačil, stačí, aby som napríklad videl v niekom to, čo som napríklad ja nedosiahol, a pokiaľ naozaj za niečo cítim akosi zodpovednosť, a nejaký neúspech vo mne ešte rezonuje, stále to človeka môže trápiť.
Niekto to myslí napríklad z egoistického hľadiska, a taký niekedy povie, že predsa to bola minulosť, viac krát na to nechcem myslieť, život predsa ide ďalej, nemá zmysel sa nad niečím pozastavovať, kedy to už nie je aktuálne, a kedy sa to niečo proste nedá zmeniť. To je síce fajn, a fakt, ale niekedy sa stáva, napríklad mne, že keď na niečo možno akosi myslím s oveľa väčšou intenzitou, než to bolo niekedy inokedy, trochu si sprítomńujem možno aj tie menej príjemné chvíle, ktoré ma postrehli, a ktoré sú prirodzenou súčasťou života, ale viem, že v danom okamihu nastáva akési vytriezvenie a vyrovnanie sa s tým s čím som sa možno ešte nevyrovnal, a potreboval som hodne času a veľa ciest prejsť, než som spoznal a pochopil zmysel toho všetkého, čo sa dialo.
Minule sa mi napríklad snívalo, že som sa znova ocitol v seminári. Videl som jasne aj tváre tých študentov pripravujúcich sa na kňazstvo, ale spolužiakov, a ostatných spolubratov, s ktorým som pred onými trinástimi rokmi študoval, som tam už nevidel, boli to úplne iní ľudia. Nadôvažok tie lavice som jasne videl, ako boli pomerne preriedené, čo značí nízky počet. Jednak je pravda, že som si prehliadal fotky zo života seminára, ako to tam vyzerá aj po rokoch. Bol som na výlete kedysi v lete, niekedy v júli, alebo nepamätám sa presne, kedy to bolo, ešte so starými rodičmi, teda v čase, kedy žil môj starý otec.
Opätovne som sa vcítil do tých pocitov, akosi som to dokázal, ale bolo to predsa len iné. Mal som sto chutí otvoriť dvere seminára, len tak zo zvedavosti, nazrieť, ale už som nechcel. Jednak som vedel že predsa sú prázdniny, a tam nikto nie je, azda okrem nevyhnutne potrebného personálu, ktorý isto má službu asi po celý rok, neviem presne, ja som tam bol len rok, a od toho času sa naozaj hodne toho pomenilo.
Záverom poviem to, že teraz som napísal v krátkosti moje ďalšie spomienky, kde som si uvedomil, že sú okolnosti, s ktorými je potrebné sa vysporiadať. Neviem sám, či som to už dokázal.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
patrixo
13. 12.decembra 2019 17:35
a co tak frustracia z nenaplnenych slubov?
4
ach.... ťažko niekedy o tom hovoriť, ale je to za mnou čiastočne
Napíš svoj komentár