Po mimoriadne namáhavom týždni, ktorý som prežil, som si potreboval psychicky aj fyzicky oddýchnuť. Keď som prišiel domov, zvolil som ihneď krátku turistiku, teda niekoľko kilmetrovú prechádzku, kde som naozaj mal možnosť obdivovať krásy prírody, spravil som si aj niekoľko záberov. Proste som zrelaxoval ako sa patrí. Rozmýšľal som nad mnohými udalostiami, ktoré som prežil, a ktoré sa ma dotkli natoľko, že ma sprevádzajú dodnes, ale na druhej strane som rád za všetko, pretože zas ma to posunulo kdesi vpred.

Zapojil som sa teda na internete do jednej celkom dobrej diskusie, kde oceňujem jednak odborný a profesionálny prístup, a jednak ľudský. Azda posledne menovaný faktor, ktorý spomínam nám niekedy, alebo častokrát chýba, a je ponižovaný, utláčaný, a ten intelektuálny, odborný, a neviem presne aký názov pre to by som mohol zvoliť je uprednostňovaný, akosi protežovaný, čo vnímam nie celkom pozitívne. Ak by som bol konkrétny, pridal som takýto príspevok do diskusie, kde ale píšem všeobecne

Klerikálny národ sme to je isté, pretože v minulosti, než sa dívame na spektrum štúdia katolíckej teológie určených pre kandidátov kňazstva, poprípade východného gréckokatolíckeho rítu, (rozumej obradu) a ktorý bol myslím si, nazvem to tak, azda brutálne potlačený práve v krutých a neblahých 50 tych rokoch minulého storočia, a bol terčom útokov v snahe zlikvidovať, zlikvidovať všetko čo by sa dalo, čo sa ale naštastie nepodarilo. 

Ale vrátim sa k Vašej myšlienke. Áno. Ja som za, že sa môžeme označiť za klerikálny národ, sám som študoval v kňazskom seminári, síce som nedokončil, to je pravda, ale neľutujem nič, ale na druhej strane zas môžem celkom jasne povedať, že naozaj človek sa stretol, mal dočinenia s inteligenciou, človek opravdivo dozrel v myšlienkových pochodoch, v utriedení si racionálnych názorov, človek si spestril výber medzi viacerými alternatívami, človek dozrieval, tvoril si priateľstvá, a čo je hlavne, formoval sa. 

Ak by som sa mal ďalej vyjadriť, poviem ešte toľkoto. Nik netvrdí, že len kňazi sú tvorcami elitnej kultúry, ale nepriamo musíme uznať, že to tak bolo. Ak nie, povedzte, niečo na vyvrátenie. Prvé nemocnice starobince, sirotince zakladala cirkev prostredníctvom knazov, ktorí okamžite vedeli vhodne akosi preobsadiť nazvem to dnešným moderným slovníkom "pracovné miesta" v týchto zariadení rehoľnými sestrami a podobne. 

A keď je niekomu tŕńom v oku cirkev... gr kat, rim kat, píšem to v skratke, zahrňme aj samozrejme v rámci akejsi spolupatričnosti a kolegiality aj protestantov bratov.... kto tvoril teda vtedajšiu (veľmi potrebnú ) inteligenciu. 

Jedine duchovní, ktorí slúžili v službách konkrétnym cirkvám. Dovolím si tvrdiť, že také vzdelanie nemal nik, veď do II vatikánskeho koncilu výučba v katolíckom kňazskom seminári prebiehala výlučne v latinskom jazyku. 

Ak mám byť konkrétny. V prvom ročníku som sám mal 3 cudzie jazyky, ktorých naučiť sa bola fuška. 

Teda chtiac nechtiac cirkev veľmi pomáhala a pomáha v dobe minulej aj súčasnej, len vďaka neblahej antikampani v síce umiernenej modernej podobe, ktorá sa snaží silou mocou o rozklad zvnútra sa zanechávajú stopy... 

A čo chcem napísať na záver ešte niekoľko myšlienok, a tie stopy sú evidentné, a snažím sa ich postupne menovať, ako odchod od cirkvi, nepochopenie úlohy laického apoštolátu, nepochopenie úlohy čítania a aplikovania Písma sv. v praktickom ponímaní kresťanského života, neschopnosť odcitovať nejaký citát z Písma. Čo teda týmto všetkým chcem povedať? Azda jedno jediné na záver.

Čiže kto sa zamýšľa nad prínosom, najmä hodnotovým, je toho naozaj dosť, len si treba pozrieť do histórie. Nie nadarmo sa hovorí, že národ, ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený si ju prežiť znovu. Toľko môj príspevok.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár