Hodnotenie svojho sebavedomia VI

Azda každý človek sčasu na čas si vykoná akúsi vnútornú sebareflexiu, kde si jasne uvedomí, v čom má rezervy, kde by mal pridať, na čom by mal popracovať. Väčšinou je to myslené tak, že človek sa predsa má zlepšovať zo dňa na deň. Musím ale skonštatovať, že niekedy je takéto myslenie skôr utopistické, pretože sa zabúda na jeden celkom podstatný údaj.

Ešte keď som chodil do školy, čo bolo pekne dávno, nie raz som sa v myšlienkach vracal k tomuto nádhernému, zvlášť stredoškolskému prostrediu, som rozmýšľal, prečo ide vyučujúcim len o to, aby študenti absolvovali kvantá výučby, niekedy nepodstatného, ktoré si človek reálne nemá šancu zapamätať na dlhú dobu, s tým, že v živote to pramálo využije.

jedno som zo školských lavíc pochopil iste. Nie je podstatné niečo zmemorovať, podstatné je naučiť sa myslieť. Naučiť sa myslieť, aby v živote, pokiaľ robím nejaké rozhodnutia, a to sa nedá naučiť na nijakej vysokej ani inej škole, aby to človeka jednak nebolelo, aby bol stále nad vecou, aby nemal z niečoho popletenú hlavu, pretože dobre vieme, ako môže byť láska veľmi nebezpečná, a akú nepríjemnú šarapatu pre nezrelého človeka, ktorý si všetko pripúšťa, a žije kdesi v ilúziách a nepravdivých obrazoch života už narobila.

Práve toto je to sebavedomie, že človek si drží odstup. Odstup od ľudí, s ktorými je síce veľmi fajn. S ktorými sa dá niečo robíť, ale tak, ako raz si sa s niekým zišiel v dobrom, tak sa s ním raz celkom isto rozídeš. Cesta je proste istý úsek, kde sa tvoja a toho druhého cesta v jednom momente, bode, spája, prelína, pretína. Rozdvojuje, a opätovne kdesi pokračuje. Buď naberie spoločný cieľ, buď teda niečo sa deje zrazu spoločne, alebo sa to v zárodku rozplynie, a zase ide ten človek svojou cestou. Poprípade kráčate spolu. 

Tvoríte isté šľapaje, jasne vidno dva páry vyšlapaného, čo je neklamný dôkaz o tvorení spoločenstva dvoch ľudí. Píšem to možno pateticky, ale celkom pravdivo. Prepojenie medzi duchovným a hmotným svetom je veľmi tenké, ale zároveň pravdivé, pretože isté obrazy, ktoré nám ponúka duchovný svet, a ktorý je len predstava, má v živote veľký význam. Pretože tak, ako niekoho vnímaš, alebo prestaneš vnímať fyzicky, nejakým rozlúčením, že to proste je evidentné, vidíš ho, je pri tebe, zdieľaš život proste s tým človekom, alebo niečo plánuješ, tak cítiš, že tvoje sebavedomie ide hore, pretože vnímaš to ako oporu. Dáš proste do toho všetko.

Ideš naplno, veríš si. Dôveruješ si, v mnohých nepríjemných chvíľach si nad vecou, a neexistuje taká búrka v živote, ktorú by si v spoločenstve druhej osoby nedokázal prestáť, ba čo viac, si odhodlaný kráčať v tej búrke úplne vez povšimnutia, bez toho, aby si si uvedomoval akýsi diskomfort, čo ti pripravuje reálny život.  Niekto, kto je prílišný realista povie, že síce láska je láska, ale nevníma ju ako celok, lebo rád sa s ľuďmi len tak zahráva, ten to nepochopí.

Nemyslím to len v danej rovine muža a ženy, pretože láska pochádza bytostne od Boha. To je niečo, čo presahuje nás všetkých. Človeku to dáva jednak sebavedomie, ako som sa teda o tom zmienil v mojom článku, a jednak to,že človek pociťuje zrazu chuť žiť. Presne ako ja včera, presne ako to je v uplynulých dňoch, kedy vidím, že môj život zrazu nabral úplne inú kvalitu. Proste inak vnímam život. Niečo ma proste veľmi výrazné zasiahlo, čomu som vďačný, a hoci to spôsobuje možno vo mne mierne otázniky, viem veľmi dobre, že ma to nemalou mierou posunulo v myslení, konaní, uvažovaní vpred. 

Ako to teda myslím vysvetlím takto. Napredovanie myslenia za normálnych okolností sa nedá zastaviť, pretože človeku sa denne dostáva niekoľko podnetov. Je paradoxné, že aj u mňa sa stávajú napríklad veci, že keď som niečo považoval za čosi stratené... hľa, hneď sa to našlo. Keď som niečo považoval že akési bezvýchodiskové, kedy som ľutoval, že sa niečo začalo, hľa, zrazu som videl východiskovú situáciu.

Možno nie takú, ako som si to predstavoval na začiatku, ale takú, ktorú som potreboval. 

Záverom teda spomeniem ešte čosi. Mnohí robíme chybu v tom, že keď uvažujeme nad zmyslom svojho života hodnotíme naše "dostatky" naše kvality, proste všetko to, čo je významné plus. Pretože bojíme sa, že keď sa začneme na seba dívať ako na nedokonalých, ako na zbytočných, ako som to písal v niektorých blogoch, keď som opisoval pocity zbytočnosti, ktoré celkom isto nás môžu zaplaviť, človeku to robí psychicky zle. Odporúčal by som takým ľuďom hodne športovať, beh je fantastický, hodne sa unaviť v nejakej činnosti, kde si dokonale osviežite telo ale aj ducha. 


Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku