Dobre vieme, že neradi vybavujeme veci, ktoré sú menej príjemné, ktoré nie sú príjemné, ktoré sú nepríjemné. Nazval som teda toto trojitým pomenovaním, ktoré teda som celkom isto zámerne odstupňoval, aby som k tomu dodal akýsi punc dôležitosti, bezodkladnosti riešenia.
Z mojej vlastnej skúsenosti viem, zistil som to časom, a teda nadobudol som skúsenosti, že teda najlepšie, a najúspešnejšie viem vybaviť napríklad tie, častokrát bezokladné záležitosti, ktoré nie sú mi po chuti. Možno to znie na prvý pohľad šialene a neuveriteľne, ale naozaj za istých podmienok a okolností tomu tak je. Ktoré na prvý pohľad teda nechcem riešiť, ktoré sa mi možno hnusia, ktorých ale sa možno aj obávam a aj bojím. Ktoré považujem za menejcenné, za niečo, ktoré by som uznal za vhodné riešiť ako to posledné, ak by sa vôbec dalo. Toto si častokrát, možno na našu osobnú škodu, možno budem teraz všeobecný, ale budem sa snažiť byť objektívny v tom dobrom slova zmysle, teda niečo, čo akosi stále máme chuť len odkladať, nechceme sa do toho pustiť, berieme to ako veľkú príťaž, a to všetko paradoxne z jediného dôvodu, pretože cítime v tom osobnú zodpovednosť, ktorú za istých okolností nechceme prebrať, a človek sa niečoho obáva a bojí.
Do ktorých teda z objektívnych, alebo subjektívnych príčin mi vôbec nesedia, nechcem sa do toho pustiť, možno mám pred nimi určitý stupeň obavy alebo možno aj osobného strachu, možno teda sa pred tým bojím, možno považujem celé riešenie ako niečo, čo je neriešiteľné azda na tú dobu, kedy sa o to všemožne pokúšam danú vec vyriešiť. Proste, v skratke by som to teda zhrnul asi tak, že človek je mimoriadne efektívny práve vtedy, kedy pociťuje pravý opak, a teda možno ani nemá motiváciu a chuť niečo dokázať, niečo vykonať, do niečoho sa pustiť, niečo riešiť, čo je vyslovene nepríjemné, a kde vie, že takmer isto sa dostane s niečím alebo niekým do konfliktu, v ktorom nemusí obstáť, a bude to pre neho nepríjenmné. Ale ako sa hovorí, každá skúsenosť je skúsenosť, a ja osobne mám rád výzvy, samozrejme do istého stupňa zvládnuteľnosti.
A práve príčina zla ako píšem pochádza, hoci nie nutne z nestávne nastavenej hodnotovej hierarchii, ba čo viac by som povedal, kedy človek nemá vybudovanú hierarchiu, nevie presne, čomu má urobiť zadosť, ak to mám tak povedať, nevie čo má uprednostniť, čo má postaviť mimo diania, čo je dobré riešiť možno ako prvé, a čo ako posledné. Práve toto tvorí rebríček aj osobnej úspešnosti.
Minule ma celkom spontánne napadol jeden citát, ktorý použil jeden kňaz v jednom článku, kde sa chcel bližšie predstaviť, a povedal, že jedno príslovie hovorí, že kto slúži poriadku, poriadok slúži jemu, a pre upresnenie to zacitoval aj v precíznej latinčine. tuším že ten preklad je niečo ako serva ordinem ordinem et serva, ale nie som si istý, nakoľko aj translator vydal azda nepresný preklad, kedy som si to chcel overiť, ale nevadí.
Z tohoto všetkého mi teda vyplýva jedno jediné. Hodnotová hierarchia nie je zlá ba čo viac, je vyslovene žiadúca, pretože všetko sa posudzuje vo vertikálnej podobe, nakoľko človek má tendenciu, či teda je to správne, alebo menej správne, nesprávne posudzovať čosi od prvého po posledné miesto, a nie postaviť viaceré hodnoty na jeden stupeň porovnania, čo môže vytvárať teda posledne menovaná možnosť ako klamlivá a zavádzajúca predstava o skutočnosti, o realite.
Záverom poviem asi ešte toľko. Pôvodne teda som nechcel vôbec citovať tento citát v latinskom jazyku, ako origináli, ale pri tematike hodnotová hierarchia sa mi do tohoto textu skvele hodil, niečo ako povzbudenie. Z toho všetkého vyplýva naozaj to, že je pravda, a sa potrdzuje, že človek, ktorý má v sebe vybudovaný, vytvorený, a je zvyknutý na určitý systém, druh poriadku, tomu ten poriadok napokon bude slúžiť. Myslím si že je to celkom zaujímavá myšlienka. Toľko som chcel napísať v dnešnom článku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár