Nie je zlé, pokiaľ máme nejake vlastné predstavy o budúcnosti. Obyčajne tí úspešnejší to vedia celkom isto akosi plynule, prirodzene pretaviť do ozajstnej reality, čo ich v podstate robí šťastnými ľuďmi. Raz darmo ako sa hovorí. Niekto má šťastie, niekto ho má menej, niekto ho potrebuje, a nedostane. Mnohí z nás si zamieňame niektoré pojmy, a preto pri každom nepatrnom akomsi, nazvem to, menšom našom zaváhaní, obyčajne radikálne meníme názor.
S tým neskôr súvisí časom aj dá sa povedať komplexná zmena nášho života, pokiaľ nám niečo nevynde podľa našich predstáv. Obyčajne sme so všetkými zadobre, vieme celkom dobre vychádzať so známymi, ale častokrát len do tej miery, kedy nás spájajú spoločné rozhovory, názorovo, a teda sme ideovo akosi spätí so sebou. Tvoríme v priateľstve, akúsi súhru, jednotu, plynulosť, bez akýchkoľvek protichodných názorov a myšlienok, ktoré by aspoň čiastočne mohli narušiť nejakým elementom celistvosť priateľstva. Napríklad ak majú niektorí biznismeni spoločné záujmy vo svojej práci, kde ich spája hmotný úspech.
Dobre vieme, že miekedy naozaj hmotný úspech neznamená veľa, a môže sa človek stať terčom akejsi závisti, ktorá pokračuje napríklad ukončením priateľstva. Ale niekedy to nie je zlé, práve naopak. Mne takéto vyslovene radikálne ukončenie doslova prospelo. Trochu mi to síce trvalo, kým som prijal myšlienku, že niečo opustím to, čo ma zaťažovalo, ale stalo sa.
Práve toto je ideálna predstava zvyšku života. Minule som čítal jeden zaujímavý citát, presné znenie si nepamätám, chcem ale zdôrazniť hlavnú myšlienku citátu. Ten znie asi takto. Len vtedy budeš šťastný a pochopíš skutočnú hodnotu seba samého, kým konečne nepretrhneš kontakty s ľuďmi, ktorí to už dávno urobili. Ešte by som pravdivo dodal k tomu... A ty sa im vnucuješ, ty im ešte píšeš, telefonuješ, oslovuješ, a vedieš monológy na čete, ktoré ťa robia nešťastným, pretože si nepochopil, že oni nepotrebujú teba. Ani ty nepotrebuješ ich, len ti to ešts nedošlo. Čo chcem tým povedať?
Že ideálna predstava zvyšku života tkvie predovšetkým opustení toho, čo ťa nenapĺňalo a nerobilo šťastným, a teda toto všetko do okamihu akéhosi sebauvedomenia, a precitnutia. Precitnutia toho, že nám ešte bude možno poriadne dlho trvať, kým nám to hlavou prejde, čo sa vlastnemstalo, čo práve v tých dňoch, niektorých dôležitých okamihoch prebieha a podobne. Mnoho z nás pri tomto vyslovene ide veľmi kruto pod svoju cenu. Potom sa pravda nezriedka stáva, že z mocného dominantného schopného vodcu, ktorý oplýva dobrou povesťou, nezriedka spravodlivosťou, čestnosťou, charakterom, dobrotou....a mohli by sme teda ešte ďalšie atribúty dôstojnosti človeka menovať.
Mnohí máme prirodzene svoje predstavy, a to uvedomenie a precitnutie by som nazval akýmsi zlomovým momentom. Že práve vtedy nastáva tá realita, ktorú sme do onoho času nepoznali.
Na záver ešte chcem vyjadriť azda toľkoto v krátkosti času. Človek naozaj nikdy nebude šťastným, pokiaľ toto nezanechá, niekedy sa uzavriempred okolitým svetom aj pred všetkými jeho výhodami, zanechá nejaké maniere, nejaké vyslovené okázalosti, možno sa azda na malý okamih od toho všetkého vzdiali, a začne sa vo svojom vnútri pýtať samého seba. Či je naozaj tam, kde chcel kedysi byť, či toto je naozaj to, čo si pred časom zaumienil, či stále ide za tým cieľom, v ktorého pravdivosť veril takpovediac celý život... Mne sa stalo, že som ten cieľ opustil, a v súčasnosti mám naozaj celkom jednak zmiešané pocity, ale pripadám si dosť zmätene. Aj mi je dobre, aj mi niečo chýba, ani sa nesťažujem, ale ani priveľmi nechválim....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár