Nedávno som dostal jednu celkom dobrú otázku, na ktorej som sa celkom pobavil. Aj pobavenie patrí ku životu a je to výsledok toho, že človek predsa nemôže všetko brať vážne, alebo lepšie povedané, je asi užitočnejšie ak človek berie čosi s rezervou, rezervovane, teda hneď sa ho to nedotkne, neurazí sa, berie to ľahostajne, pretože niekedy nemá význam na čosi reagovať. Určite vždy lepšie, akokeby ma to napríklad vytočilo, a pocítil by som možno prudký nával hnevu, zmiešaných pocitov a neviem ešte čoho všetkého, čo si dokážem sám predstaviť.

Tak isto, s týmto celkom isto súvisí aj moja ďalšia téma o ideálnosti zvyšku života. Je celkom zaujímavé, to som sa zamyslel, ako niekto ešte ani nie poriadne v strednom veku, alebo ako môže niekto v tínedžerskom veku vlastne vôbec čo i len uvažovať nad takouto tematikou. Pretože je dosť možné, že my viacerí sme toho, poniektorí teda, lebo sa radím pomaly k strednej generácii, že niekto nad tým naozaj vážne uvažuje.

Je dobré, ak človek plne využíva prítomný čas, a pritom súčasne vie, že v minulosti sa mu vonkoncom nedarilo, ako je tomu doteraz. Píšem minimálne sám za seba, keď si pomyslím, čo všetko som prežil, ďalej, čo všetko som mohol prežiť a neprežil som ešte, či už v tom kladnom alebo zápornom zmysle slova.

Ideálna predstava zvyšku života neexistuje, pokiaľ človek reálne nerozmýšľa o nejakej samostatnosti, poprípade s tým môže súvisieť svojská predstava o budúcnosti. Málokto napríklad v skutočnosti dokáže rozmýšľať spôsobom, že čo keď mi niečo nevyjde v živote.

To, že predsa vsetko sa nedá, pozná azda každý, hoci viacerí sú celkom isto ešte takpovediac akokeby romanticky presvedčení, že teda v tom mojom úsilí predsa, ktoré vynakladám, či už v škole, alebo v práci, proste všade v spoločnosti hádam musím postupnými krokmi dosiahnuť to, čo si zaumienim. Niekto to šťastie môže mať, niekto ho nemusí mať.

Od snívania ku realite je veľmi tenká vrstva, preto ťažko povedať, či antonymum slova snívať, je držať sa reality. A preto ideálna predstava zvyšku života, teda tá predstava môže celkom isto predstavovať akúsi hrozbu alebo nebezpečenstvo. Niečo, čo teda nenesie niečo bezpečné v sebe. Často to človeka unáša kdesi mimo, do jeho sveta. Potom si celkom ľahko môže namýšľať, alebo skôr domýšľať, že tá ideálna predstava v ktorej žije on, musí byť vlastná každému.

Je to presne ako príklad, skúste sa spýtať nejakého veľkopodnikateľa, či by dokázal pri všetkých svojich nákladoch a starostiach, v obchodnom a súkromnom živote opustiť celkom isto ten svoj štandart, a prispôsobiť sa životu, ktorý zdieľa ktosi za minimálnu mzdu. Asi ťažko by to zvládal. A nieže by tá predstava celkom isto nebola pre neho akási nereálna, a vzdialená od jeho myslenia, určite by to všetķ považoval za akúsi hrozbu, duševný terorizmus. Niekto má prirodzene sklon možno k okázalejšiemu spôsobu života, čo sa vo veľkej miere snaží napríklad aj všemožne demonštrovať. Niekto je zase miernejší a svoj štandart by nemenil, hoci by sa mu určite toho zišlo ešte viac. Avšak aj priveľa "čohosi" môže človeku napríklad uškodiť, miesto toho, aby mu to nejako pomohlo, a pozitívne ovplyvnilo jeho život. To, že sa môže celkom ľahko pridružiť neblahý vplyv okolia prevažne s črtami akejsi závisti, pretože to k tomu žiaľ, niekedy patrí, snáď bližšie netreba ani zdôrazňovať.

Čo by som zhrnul na záver tohoto článku. Azda klasicky. Ideálna predstava síce celkom isto existuje... Ale reálna je mu poriadne vzdialená, hoci za určitých podmienok a okolností možné je v podstate všetko. Azda jedna rada a postreh na túto tému. Radšej sa budem realisticky s niečím uskromňovať, ako by som mal žiť v akejsi ilúzí, klamstve, falošnosti a pretvarovaní sa pred niekým koho aj tak nemám možno rád. Zamyslite sa nad poslednými slovami tejto vety, ktorú som povedal, či sa to napríklad netýka aj teba. Príjemný deň prajem.






 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár