Opätovne, tak ako pred časom som napísal úvahu na túto otázku, ťažko povedať, či rečnícku, pretože na rečnícku otázku z literárno gramatického hľadiska neexistuje odpoveď, teda možno existuje, ale tá otázka nie je predsa vstavaná na to, aby sa na ňu odpovedalo, ale práve naopak, aby sa na ňu uvažovalo, by som teda chcel napísať nové myšlienky k predchádzajúcemu blogu s novými myšlienkami.

Samozrejme, je prirodzené, kedy človek maže spomienky. Mažeme rôzne veci. Sem tam si vymažeme nejakého priateľa z facebooku, na ktorého sme boli v aktuálnom čase mimoriadne naštvaní, a všetko okolo toho spôsobilo toľko hnevu, že okrem mazania sme si ho pre istotu aj zablokovali, veď čo keby sa vtieravo zase objavil na požiadavke priateľstva a podobne.

Okamžite by som teda odpovedal na otázku, ktorú si kladiem v nadpise tohoto textu. Áno, je veľmi dobré mazať spomienky. Niekto si ale kladie otázku, čo sa tým zmení, pretože na niektoré veci človek nedokáže len tak ľahko zabudnúť, a stáva sa to súčasťou jeho života aj v budúcich dňoch.

Áno, materialisticky založený človek samozrejme rieši  len veci, ktoré ho trápia, a nevie si dať rady ako sa má zachovať pri nejakých nepekných alebo nepríjemných situácii ktoré ho ranili, a niekedy dovádzali do poriadnych rozpakov. 

V jednej piesni od Elánu, som sa zo slov, textu piesne dozvedel, že spomienky nezmažeš tak ako rúž. Je to geniálne zosnovená pieseň, ktorá okrem svojej fantastickej nadčasovosti naozaj nesie morálne a duchovné posolstvo aj do budúcna, nielen do reality súčasnosti.

To, že mnoho ľudí žije zo dňa na deň, a nerieši budúcnosť sme si už zvykli. Áno, každý deň prináša obvykle mnoho výziev, na ktoré proste reagujeme po svojom, pretože to už máme naučené, už sme to skadiaľ odpozorovali, a sme na to zvyknutí. Už neriešime nejaké neriešiteľné problémy, pretože sme sa uspokojili, že nie sme v tom sami. A keď druhý zaujíma pasívne a laxné stanovisko, prečo by sme nemali túto situáciu akosi napodobniť aj my.

Preto sa kopia v nás spomienky, ktoré sa snažíme vymazať. Nie zobrať si ponaučenie, ale to sme už raz takí, nedáme sa poučiť. Niekedy človek je tak zaskočení, že obyčajne zabudne na niečo zlé, a pozerá sa na to z úplne iného pohľadu. Ani to nie je správne, pretože neustále človek nemôže a nedokáže len odpúšťať. To je síce kresťanský koncept, z ktorého samozrejme musím napríklad ako kresťan čerpať, ale niekedy je naozaj nevidieť istý okruh ľudí, ktorí vás nejako urážali a len využívali.

Práve na to sú dobré spomienky v pamäti, aby sme si zapamätali to, ako sa niekto ku nám zachoval. samozrejme musíme počítať s tým, že ako sme sa k nejakému problému postavili my, či sme to dokázali uhrať do akejsi objektívnej spravodlivosti, alebo sme sa snažili misky váh nakloniť z nejakého dôvodu na našu stranu, a neskôr sme spoznali svoje omyly a chyby a chceli sa s toho poučiť. To nie je celkom jednoduché.

Ale v podstate, skôr či neskôr človek si zvykne na všetko. Po veľkom súžení ale obyčajne príde obdobie, kedy človek sa naozaj cíti požehnaný, a ani sa nestačí diviť, ako je to možné, az avšetko len ďakuje. Toto je opísaný aj môj prípad, kedy chcem vyzvať nás všetkých, aby sme nestrácali v nijakom okamihu nádej na lepšie, aj keď si myslíme, že je v niečom už naozaj koniec. Asi toľkoto by som chcel na záver tohoto článku povedať.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár