Je dobré mazať spomienky?

Tento nadpis som zámerne napísal na prvý pohľad trošku nezrozumiteľne, pretože na spomienky sa dá alebo nedá zabudnúť, ale nie zmazať. Možno akési synonymum, ale mám niekoľko dôvodov, prečo som to napísal takto.

Mnoho ľudí sa nepoučí z minulosti, a robí tie isté chyby aké robil aj v minulosti, a teda prítomnosť pre neho nemá nejaký veľký význam, pretože všetko sa postupne vracia do starých koľají. Tým, že človek mnohým veciam nechápe, slabšie vníma a rozumie, mu je len na škodu veci,

Mnoho ľudí si myslí, že je dobré obnoviť, alebo silou mocou zachovať akési priateľstvá z dávnych dôb, kedy jednoducho s tým človekom som sa v niečom názorovom rozišiel, a zrazu akokeby neexistovala cesta nazad.

Aj v kresťanskom živote sa veľmi apeluje a dáva dôraz na ten fakt, že človek sa má prísť zmieriť, samozrejme s Pánom, zmieriť sa s ľuďmi, s ktorými teda mal čosi dočinenia možno si to aj nejako vyjasniť a podobne. Toto je veľmi účinný spôsob, ako človek zbaví sa istej ťarchy, ktorá sa neustále môže teda čím viac a viac nabaľovať, a potom to môže byť poriadne zamotané a komplikované. Taký človek nie je schopný proste napraviť niečo z minulosti, než by si veľmi želal.

Nie je to jednoduché. Mnoho ateistov sa smeje kresťanom, že idú na spoveď, a zrazu majú odpustené hriechy. Áno, po spovedi človek naozaj má odpustené hriechy, pretože mi to povedal Ježiš v Písme už pred dvetisíc rokmi. A síce. Komu odpustíte hriechy budú odpustené, komu zadržíte, budú zadržané. Nechcem tu samozrejme teraz rozoberať paragrafy z kódexu kánonického práva a podobne. na tu teraz nie je priestor, a som si istý, že nik z vás ich prirodzene ani neovláda, ale chcem povedať jednu dôležitú zásadu.

Ak chceš dosiahnuť pokoj v srdci, je potrebné odpustiť. Dlho som to ani ja nechápal, ale je to preto, aby si dal zo seba tú ťarchu, ktorá ťa tlačí. Či to bude platiť aj pre tvojho protivníka, to ja osobne zverujem pod božiu milosť a jeho nekonečné milosrdenstvo, lebo to nevie celkom presne nik z nás. Mnohí nevieme si roky s kýmsi prísť na meno, a všetko sa možno začalo akousi banalitou, ktorú sme nepredpokladali, že sa to vyvinie tak, ako sa to vyvinulo, a celá sitácia sa nám vymkla nechtiac spod kontroly.

Dlho som si myslel, že sa ma to napríklad nebude nikdy týkať, ale prekonal som obdobie, teda je už za sebou, kedy istú formu som cítil aj ja. V rádiu som sa dozvedel, a dosť mi to vnútorne pomohlo, že cesta k dosiahnutiu šťastia vedie cez naše vnútorné obrátenie a tiež odpustenie. V tomto tkvie tajomstvo úspechu duchovného života, ktorú materialisti a tí, ktorí sa vysmievajú z náboženského života, pretože nevedia, že každý z nás si nesieme svoj kríž, či si veriaci, alebo si ateista.

Prečo toto spomínam? Nie pre nejaký lacný sentimentálny citový trik, ktorým chceš uspokojiť jednu aj druhú stranu, a takto to budeš mať s Bohom, ako kresťan, poprípade so sebou samým a dotyčným dilinom kvit, ktorý ti možno systematicky ničil nervy, ale preto, aby aj tebe bolo raz odpustené.

Na záver by som chcel napísať niekoľko myšlienok. Človek nikdy nebude šťastný, keď v sebe bude cieľavedome a systematicky udržiavať v sebe mieru hnevu, teda toho neduhu, ktorému podľahnú mnohí. Je jedno aká miera je tvojej inteligencii, alebo nejakej miery vzdelanosti. Týka sa to všetkých.

Často mnohí možno naoko si len priateľsky a falošne podajú ruky, ale na druhý deň sa všetko vráti do starých koľají. Má to potom zmysel? A možno jedna stránka to myslí celkom isto úprimne, a druhá to myslí falošne. Je jedno, či je človek veriaci, alebo neveriaci, pretože v živote sa vyskytujú situácie, kde jednoducho cítime, že tá situácia proste prekračuje akýkoľvek stupeň chápania a miery objektivity v nejakom spoločenskom meradle, a proste narážame na istú brázdu, ktorá je pre nás neznámym a novým prvkom. A síce to, že tam, kde my končíme iní začínajú.

Uvedomme si to. Opakujem. Tam, kde my končíme, iní začínajú. Na záver poviem ešte jednu myšlienku. Nie som is istý, či som ju už kdesi v článku tu použil, to nie je podstatné, azda áno, ale zopakujem ešte raz. Mýliť sa je ľudské. To azda pozná každý z nás. Ale odpúšťať je božské.

Žiaľ, na posledne menované nie každý má dostatok duchovnej zrelosti a úrovni chápania v tom zmysle, ako je to naozaj písané, a preto mnohí z nás nie sme šťastní, z čoho dedukujem pri mnohých článkoch, ktoré tu čítam, teda preto, lebo toho nie sme schopní. Dobrá správa! Nikto nie je dokonalý, ale každý sa o to môže primerane snažiť.

Zdieľaj článok na facebooku
59 odoberateľov

Komenty k článku