Vreskot000
31. 12.decembra 2020 21:38
Je dobré niečo nevedieť a žiť v ilúzii? II - Silvestrovský špeciál IV
Vo vzduchu cítiť blížiaci sa koniec roka. Hádam ho prežijeme... niečo budeme vedieť, a niečo nevedieť, spoznali sme azda pravdu, a možno ju nechceme spoznať. To sú len zlomky toho všetkého, čo by som chcel napísať v mojom finálnom koncoročnom článku.
Sv. omša bola v televízii, a v duchu som si spomínal na ostatné vianoce, kedy som ich prežil naozaj v kruhu slávenia sv. omše v kostole. Vieme dobre, že tento rok to nebolo možné. ako som písal, dnes som bol v krátkosti na turistike, ale nechcel som to nejako preháňať. Nie som nejako poverčivý, ale dnes je predsa len iný deň ako ostatný. Čo teda chcem dnes napísať.
Pýtam sa teda, či je dobré niečo nevedieť a žiť v ilúzii.
Dnes keď si otvoríme internet, azda oveľa častejšie ako televíziu, podozvedáme sa veľa vecí. Aj také, ktoré sme vedieť nechceli, lebo v niečom nás zarmútili. Na druhej strane človek potrebuje byť informovaný aj o nielen príjemných veciach, kde možno končí v istom zmysle kritické myslenie, aby možno niekedy nechal prúdiť aj svoje emócie.
Musím ale povedať, že internet a televízia vo väčšine prípadov ma netrápia, pretože viac ma zaujíma realita života. Realita je aj na internete, aj tu. Aj toto je istý typ reality, lenže tu ti reálne osobne nepomôže nik.
Osobný kontakt, pri ktorom cítiš proste prítomnosť toho človeka ti nijaký počítač, tablet, i phone, nijaký smartfón nenahradia. Preto je dobré vzhľadom na situáciu, že človek častokrát necíti podporu, ale nie od najbližších.... to je o inom, ale od ľudí, ktorým možno dosť preukázal svoje schopnosti, dosť sa možno aj obetoval pre ostatných, dosť zanedbal seba samého práve pre blaho a dobro toho iného, čo si nie každý dokáže vážiť. V neposlednom rade azda ani netreba spomínať aktuálnu zdravotnú situáciu,a predsa mnohí vplyvom doby aj tak usúdili, že je dobré niečo nevedieť, niečomu neveriť, a žiť v akejsi ilúzii, alebo skôr dezilúzii.
Nie jeden krát sa nám stalo, že sme smutne skonštatovali, že toto som vedieť nechcel, radšej by som bol, keby som sa to nedozvedel. Áno, keby sme podstatnú informáciu nevedeli, žili by sme v ilúzii, presne tak, ako žijú ľudia, ktorí sú obklopení všeličím možným, ale stránia sa zdvihnúť telefón, spýtať sa... ako sa máš, potrebuješ niečo, ako sa cítiš...
Tieto najzákladnejšie ľudské potreby sú dosť nedostupné, presne tak, ako je často nedostupný mobilný telefón nejakého nášho známeho, ktorého sa niečo chceme spýtať, a nemáme koho, a možno on je posledná šanca.
Alebo keď píšeme komusi na internete, na četovacom portáli, vidíme, že je aj prihlásený, tá magická zelená bodka tam predsa svieti, a nikto nám na našu otázku neodpovedá, a tak veľmi by sme chceli, tak veľmi túžobne to čakáme a nič. Je to nenaplnenie našich prianí, je to dobré, na niečo prospešné, má to tak byť, alebo je to vyslovene jednostranná neschopnosť, ktorý možno sa vyžíva v tom, že niekto niečo potrebuje, a on ho možno nachsvál necháva čakať.
Nie je to moja skúsenosť, nie je to ani aktuálne, čo pociťujem ale nie jeden krát sa to stalo aj mne, a isto máte podobnú skúsenosť, ako teda to všetko opisujem v týchto riadkoch. A to človeka niekedy môže vytáčať vyslovene do nepríčetnosti, kedy človek cíti frustráciu, nepokoj, strach... to by som chcel zdôrazniť, strach, nedostatok nádeje a lásky.
Preto je možno niekedy niečo nevedieť ako dobro, a niekedy aj tá ilúzia človeka pomôže nie že vytrhnúť z akejsi reality... tá ostáva. Tá ostáva a sme ňou obklopení aj naďalej, ale človek to proste pomáha prežiť vprostred tohoto života, kde nie jeden krát som aj ja zakúsil už priveľa skúšania, možno osamotenosti, doznievajúce možno príjemné slová od osoby, na ktorej vám až moc záleží, alebo začína záležať.
Všetkým prajem predovšetkým pokoj vnútri, lebo to je veľmi cenné.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
3
nerwous15
31. 12.decembra 2020 22:35
Viem, je to praca podvedomia.. odkedy mazes komenty?
6
@nerwous15 nie. ja na sentimenty nedávam, mne je jedno čo si niekto myslí. dostal som nie jeden krát v TS správy, ako to pomáha danému človeku, myslím si že sa snažím dosť povzbudzovať. aj v recenziách na iné blogy, ktoré nerobím len tak. a posmech? každý raz dostane to, čo si zaslúži. presne ako s toutou pandémiou, ktorej nikto neveril, a ktorá je v duchovných kruhoch označovaná ako jedenásta egyptská rana. takže kto tomu neveril, ten sa dozvedel, a možno ten sa dozvedel pravdu na druhom svete. a veľa je takých. takže vieš. akou mierou budeš merať, takou sa nameria aj tebe. biblický zákon, ktorý chtiac nechtiac pozná každý jeden človek pudovo, neoklameš. ja som osoba, ktorej môžeš povedať hocičo kľudne aj do očí. z dobrého si zoberiem príklad, zo zlého sa budem vystríhať, ale zlom sa ti neodplatím určite. tak vychovaný nie som. pretože viem, že skôr či neskôr na každého raz dôjde. veríš tomu?
7
Odbocil si od temy.. preco mas nutkanie vsetko analyzovat? Dokonca aj veci uplne samozrejme a zbytocne riesit hlbsie
8
@nerwous15 prečo? v uplynulom roku som stretol osobu, osoby, s ktorými to má zmysel. potreboval som ale zistiť oveľa viac.
9
@nerwous15 prečo? v uplynulom roku som stretol osobu, osoby, s ktorými to má zmysel. potreboval som ale zistiť oveľa viac. preto nemám rád povrchné vzťahy a všetko čo s tým súvisí, ktoré sa časom rozpadnu.druhá vec. v mojej práci som sa stretával s ľuďmi, bol som ošetrovateľ roky, ktorí mali potrebu sa vyrozprávať a nemali komu. s radosťou som ostal pri nich a počúval a snažil sa porozumieť, ako keby som ten príbeh prežil. tak sa uspokojili s tým pocitom, že niekto o nich stojí napriek ich veku,a nemusia ostať naveky izolovaní vo svojich izbách a predstavách, kde koniec koncov je vždy čakanie na smrť. prečo im to nespríjemniť. a spoznal som aj odvrátenú stránku, ktorá je v tom dobrá, že na to, aby si pochopil realitu, v ktorej si, nestačí len osobné dojmy, ale aj objektívna realita. pre nich bol rozhovor so mnou zážitkom, pretože ostatní kolegovia ich len ošetrili a tam to skončilo. človek nie je stroj, narábaš so živou bytosťou ako je každý z nás. práve v tejto jednoduchosti aj v mojom okolí mám kamarátky,( dve dobré kamarátky približne v mojom veku... trochu staršie) ktoré proste si potrebovali niečím prejsť, vyhľadali ma a utužujeme si priateľstvo. nikomu som sa nenúkal, bol som sam oslovený, aj prekvapený. a to, že som sa s knim staval ako normálny človek so svojimi radosťami a potrebami, sme dosiahli harmóniu, pokoj, vyrovnanosť. práve na základe týchto udalostí píšem veci, príbehy, ktoré sú blízke a podobné nám všetkým. Bez ohľadu na pohlavie, vek. Pre Teba je to samozrejme a zbytočne by si to riešil hlbšie. pozri. iní nemá to "šťastie" že jestvuje v nejakej komunite, vyslovene komunite, ako my tu na birdzi, čo sa poznáme nejaký ten rok (aj niekoľko rokov) a niečo napíše a tým pádom sa mu uľaví. u neho to nefunguje. Každý postupne dokáže odkryť to, čo mu je príjemné, ale aj skôr to, čo mu je nepríjemné, pretože to je pre neho akusi jeho prirodzenosťou. máš klasický príklad.... písal som si s dvoma spolužiačkami zo strednej. nevideli sme sa pekne dlho.... maturoval som 15 rokov dozadu. aj keď mi to pripadalo ako včera, plynutie času, vek, posun v myslení, starnutie, zrelosť proste neoklameš. ide to s tebou každým dňom. a sú situácie, ktoré si si možno nikdy nevysvetlil s nikým, ale práve v tento moment prišla chvíľa, kedy si máš čo povedať aj také, ktoré si v minulom čase považoval za jasné, nepotrebné riešiť. a čo je pre teba samozrejmé, pre druhého to nie je . naším problémom je nízka miera empatie. že všetko posudzuješ podľa svojho merítka. máme proste svoju povahu, a keď niekto vytŕča z radu, obyčajne máme na neho jasnú predstavu, názor. najmä v škole. stačila jedna nepozornosť u niekoho, a hneď sa stal terčom akejsi kritiky, bez ohľadu na to, či to bolo správne, alebo nie. Postupom času to isto ustalo, ale pocit z toho pretrval ešte hodne dlho, a u niektorých citlivých možno od daného okamihu do dnešných čias. Tak isto ako v práci. Všetci sme na jednej vlne, a predsa sa niekto vyvyšuje. V danej práci je pritom taký istý niktoš ako hocikto iný z toho dôvodu, že každý je nahraditeľný, a pod každým sa trasie stolička. Len niekto je rovní, a druhý si je rovnejší. niekto je sebavedomý, niekto nie. V práci riešili také sprostosti, že mi z toho všetkého bolo zle. Postupom času som prišiel na to, že ľudskú povahu, mentalitu a psychicku jednoducho neoklameš, a ona je na istom stupni. čiže... je pre niekoho potrebné sa tým zaoberať, a sú situácie, ktoré zaujímajú spústa ľudí, len ti to osobne nepovedia. možno tebe nie... ale mne áno. a teda v tom je rozdiel minimálne medzi nami dvoma, ale vieš... ľudia sme rôzni. záleží na tom, či sa dokážeme akceptovať a rešpektovať a o tom to to všetko je.
Napíš svoj komentár