Mnohí ľudia majú radi, keď ich napríklad obdivujú za niečo, čo dosiahli, čo dosahujú možno v súčasnosti, a takto si proste snažia sa medzi ľuďmi ,kdesi v škole alebo na pracovisku budujú postupne svoj imidž. V prvom prípade samozrejme jedná sa o akési prvotiny budovania svojej osobnosti, v tom druhom prípade je už teda realita trochu inšia a odlišná, aká nastáva teda v školskom prostredí. Obyčajne v škole človek bežne súťaží medzi študentmi.
Dosť som sa napríklad vyžíval, ak napríklad na strednej, tuším v maturitnom ročníku, som mal najlepší priemer z chlapcov, a dosť som sa z toho tešil. Nešlo mi o to, aby možno niekto so mnou súťažil, ale ja osobne som súťaživý typ, ktorému proste záleží na svojej osobnej aktivite, a nemám rád, keď som v niečom pasívny, keď sa nesnažím, a keď človek, s ktorým napríklad spolupracujem, proste nechce ťahať so mnou za jeden koniec.
Niekedy to chápem, pretože každý sme proste rozdielni, a dvoch ľudí proste nenájdeš rovnakých. Obyčajne sa môže vyskytnúť akási nevraživosť, pretože niekto kto nedokáže dosahovať primerané výsledky, môže sa právom cítiť akýsi frustrovaný. Nastáva teda dvojitá situácia. Buď za to môže, napríklad svojou nedostatočnou osobnou prípravou, dajme tomu v škole, možno na pracovisku trebárs slabšou odbornosťou, alebo teda za to nemôže, pretože napríklad za rôznych okolností vhupol kdesi, čomu nerozumie, a musí sa niečo učiť odznovu, čomu už jeho kolegovia dávno rozumejú, a možno málokto má trpezlivosť komusi niečo vysvetľovať dvakrát a podobne.
Vrátim sa teda k mojej rečníckej otázke z nadpisu článku, je dobré vynikať alebo nevynikať z radu. Musím pripomenúť, že v obidvoch prípadoch to vnímam ako extrém. Prečo?
Ak chceme v niečom vynikať, obyčajne čosi máme za ušami. Napríklad chceme zakryť akúsi našu nedostatočnosť, na ktorú by napríklad nebolo dobre upierať nielen našu, ale cudziu pozornosť, čo samozrejme môže nás dosť znervózňovať. Prejavuje sa to tak, že človek napríklad na pracovisku môže byť neviem aký šikovný, usilovný a podobne, jeho snaženie môže celkom isto vyjsť nazmar a nadarmo, pretože neustále mu ktosi robí zle, pretože vie, že v niektorých momentoch proste zlyháva, a málokto mu vie pomôcť, a málokto je ochotný.
Obyčajne takí ľudia si povedia, že budem radšej priemer. Nebudem vynikať, ale nebudem ani zaostávať, proste nechcem nijakým spôsobom vyčnievať z radu, pretože môže sa od neho napríklad neprimerane veľa očakávať, čo naozaj bude postupom času nad jeho sily, a on to proste už nestíha.
Postupom času taký človek celkom ľahko stratí počiatočnú motiváciu a zápal, keď jednoducho chcel čosi dokázať, chcel možno komusi pomôcť, aby takýmto spôsobom svojjou činnosťou, svojím vlastným pričinenín dokázal napomôcť k nejakej náprave v kolektíve, a aby proste ten kolektív a podobne potiahol smerom dopredu. Potom proste stratí motiváciu, bojí sa možno čosi aj začínať.
Začína možno cítiť počiatočnú frustráciu, ktorá sa teda môže prejaviť dvoma smermi. Buď sa zmobilizuje, bude pokračovať v úsilí o akési napredovanie, alebo sa na to proste vykašle, odíde, a začne kdesi odznova, a to predchádzajúci proste u neho skončí nadobro. Potom si kladie otázku? Má význam nejakým spôsobom sa trápiť, keď vidí pasitivu u druhých, ktorým je totálne jedno, či v nejakom spoločnom projekte pokračuje, napreduje, či sa stará možno o ten pokoj, a všeobecné dobro,
Na záver jeden postreh, z ktorého som vydedukoval jedno. Nie je dobrá ani prehnaná osobná motivácia a podobne, ale ani pasivita, z ktorej nebude nič dobré. Najlepšie byť proste priemer, pretože človek sa môže skoro unaviť, a nebude ho nič napĺňať len preto, lebo nemá a necíti podporu tam, kde by to malo byť. Takto sa strácajú veľmi cenní ľudia, ktorí nakoniec odchádzajú na iné miesta, kde vedia oceniť ich kvality. Na záver teda ešte položím jednu rečnícku otázku. Kde sa nachádzaš ty?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár