Je dobročinnosť sebecká? IX

Pokračujem v dnešnom nedeľnom blogu.


Myslím si, že takéto prejavy náklonnosti ku komusi je len jednorázovou akciou, ktoré nikdy nebude mať význam a zmysel. Lebo dosiahne svoje, a viacej vás potrebovať nebude. V drvivej väčšine prípadov je to tak. Veta, že žijeme len raz, mi príde veľmi naivná a detinská. 

Áno, žijeme len raz, a treba si dopriať, ale bezbrehé a nezmyselné užívanie si nikdy nevedie k naplneniu nijakých cieľov. Osoby, ktoré hlásajú tento nesmiestny slogan žijú podľa mňa v nejakom strachu, niečo potláčajú z detstva, čosi prirodzené im bolo upierané v ranom veku, kde sa nemohlo dostatočne ukázať, kde nemohli prezentovať svoje schopnosti, lebo nedostali na to dostatočný priestor.

Ak to trošku rozviniem tento odsek, aké postavenie potom majú títo ľudia. Dajme tomu, že sú vzdelaní v nejakej oblasti, kde sa nevedia vôbec uplatniť. Robia všeličo možné, len to, čo skutočne chceli proste nemôžu, nie je im to umožnené. Takéto osoby môžu, podľa mňa cítiť akúsi nechuť do života, cítiť sa nepotrební, málokto ich chce počúvať, a preto vyvolávajú zdanie, že sú rebelmi, že nedodržujú akési pravidlá a všetko chcú podľa seba. Oni sú práve tí, ktorí s ochotou pomôžu a dotiahnu mnoho projektov do zdarného víťazného konca, a predsa nie sú v popredí takom, ako by sa im zaslúžilo. 

Človek by aj mal chuť a odvahu pustiť sa do smelých plánov, len keď vidí tú spočiatku jednak neistotu, ale tá neistota pramení z neochoty svojich blízkych pdporiť ho v nejakej vízii, ktorá by mala celkovo prospešný charakter pre viacerých, že to nie je individuálna záležitosť. Takíto jedinci sú častokrát nepochopení, lebo ich nechcú pochopiť, a to len z toho dôvodu, že ....učeň predstihol majstra. Áno. Učeň predstihol majstra, a už je zle. Dve múdre nerovnocenné hlavy nemôžu byť vedľa seba, a to len kvôli hrdosti a pýche toho jedného.

Ak by som to mal bližšie špecifikovať, skúste svojmu nadriadenému oponovať v jeho plánoch, že vy to vidíte diametrálne odlišne, a vy máte ten kvalitnejší názor. Znesie vás zo sveta. Takých nikto nemá rád. Lebo by musel uznať múdrosť podriadeného, a tu vzniká ten skrytý konflikt. To nie je skutočná pokora. Taký človek nemá na vedúcom mieste čo hľadať.

Skôr to svedčí o ešte stálom seba hľadaní, objavovaní tajomstiev jeho vnútra, a nedosiahnutí osobného cieľa, ktorý si kedysi stanovil. A to všetko len preto, lebo chcel vyhovieť druhému. Na veci sa muíme pozerať komplexne.

Je toto príklad dobročinnosti? Načo toto všetko je? Je nejaké nezmyselné obdaruvávanie a zakrývanie, či nazval by som to hanbenie sa za svoj vlastný status niečo, za čo by som sa mal hanbiť, keby k tomu nebolo prišlo? Nazval by som to ako medzipristátie. Stále sa ako keby hľadal.

 To platí o mnohých mladých ľudí, ktorí ledva vstúpili do sveta práce, a už by chceli zo všetkého to najlepšie. To sa takto nedá proste. Nereálne požiadavky majú za následok spľasnutie a zmiznutie svojich snov. Postupom času si uvedomia, že svoje nároky nie sú na prvom mieste, a na seba musia nazerať trošku reálnejšie a skromnejšie, ale postupom času musia na sebe pracovať aby vedeli kto vlastne sú, a aké sú ich dlhodobé či krátkodobé ciele.

Toto je falošná a nepotrebná pomoc. Neznamená nič. Jej korene siahajú predovšetkým do detstva, kde človek nemal vypestovanú skromnosť, a myslel si, že všetko mu patrí. Prejavuje sa to často už v škôlke, škole. Všade. Tú povýšeneckosť má ako keby v sebe.

Mne vždy ide o princíp, nikdy nemám problém poskytnúť akúkoľvek pomoc. Lenže aj ja často sa pustím do niečoho, a potom mi zoberie celú ruku. Boli prípady, kedy som odolať nevedel, dnes si dávam aj na to pozor. Z toho dôvodu som už o čosi pozornejší a uvažujem pri nejakom probléme trošku lepšie. Zrazu som do toho tak zatiahnutý, že som s tým až stotožnený. 

Problém môže nastať vtedy, kedy je ten človek neschopný vrátiť to, čo si požičal, a vtedy nastane aj pretrhnutie priateľstva s dotyčnou osobou. Tu sa ukáže v plnej kráse, čo za človeka to bol, ktorý sa vám zrazu neozve, a neunúva sa ani len stretnúť s vami. 

Aj to sa mi stalo. Mne to osobne vtedy nevadilo, ale zarážala ma tá arogantnosť toho dotyčného, ktorý sa vlastne vôbec neozval. Ja si to neviem na sebe jednoducho predstaviť. Vždy, ak som si napríklad ešte v škole požičal nejaké zošity, radšej som si na kartičku osobitne napísal, že to mám vrátiť. Nielen preto, lebo nemám rád nejaké podlžnosti, ale preto, lebo čestnosť a spravodlivosť vnímam veľmi citlivo a nechcem mať čosi u seba, čo mi nepatrí.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu