Je dobročinnosť sebecká? VI

Nadviažem na predchádzajúci blog na moju poslednú myšlienku, pokračujem. Čosi podobné sa mi stávalo napríklad v práci, ak z nejakého dôvodu vedúci nebol prítomný. Proste ten deň mal totálne inú príchuť. 

Bolo to úplne iné. Nehovorím teraz, že sa treba nejako nemiestne radovať, ale s nie s každým nutne musíme vychádzať. Chcel by som zdôrazniť, že to nie je nejaká nemiestna škodoradosť, ale nazval by som to čosi ako zákon prírody, proste, jedná sa o to, že tá škodoradosť je vyvolaná určitou spravodlivosťou. Niečo ako to, že konečne došlo aj na toho druhého. Tu nutne musíme badať, čo vzniklo z nejakej podlosti, alebo čo vzniklo ako z reakcie na niektoré podnety, ktoré už hraničili s únosnosťou. 

Tu musím ale opomenúť, že nie všetko sa zaobíde bez nejakých následkov.

Na druhej strane som spozoroval, že ak aj niekoho som nemal nejako v láske, a dotyčná osoba podobne bola na tom, vždy ale keď došlo ku nejakej zhode názorov, v niečom proste sme sa zhodli, ten úspech, mal predsa len výnimočnú príchuť. Stalo sa mi to viackrát, ale ak mám pravdu povedať, postupom času sa síce nie všetko lež čiastočne napravilo, nebolo to už ono. Len všetko to okolo toho bolo veľmi opatrné a bojazlivé. Musel som si napríklad na niektoré veci dávať dvojnásobný pozor, a na to, čo som nereflektoval veľmi, na čo som nemusel dávať extrémny pozor, som sa snažil plniť dokonalejšie, ale musím opomenúť, že som bol pod tlakom. 

Naďalej ako keby ten konflikt trval, a aj tak človek nie vždy mal z toho dobrý pocit, vtedy sa nepracuje ľahko. Často som uvažoval nad tým, či sa oplatí v tom pokračovať len preto, aby človek pracoval, alebo sa obzrel po novej príležitosti, lenže tých nie je veľa.

Je to proste ako keby zvyk. Nutne si treba proste zvyknúť na kohosi v kolektíve, a potom človek spozná aj vlastnosti toho druhého, a tým pádom lepšie vie aj odhadnúť nejakú mieru únosnosti, vie čo si môže dovoliť, kde má ubrať a pribrzdiť. Vždy sa mi ťažko kdesi začínalo. Nemal som to rád. Nie vždy sa dá v kolektíve proste otvoriť. Niekto to môže aj zneužiť na nejaké ohováranie, a myslí si, že u niekoho sa týmito nečestnými spôsobmi vytiahne pred druhým, aby zakryl svoje vlastné nedokonalosti.

Vždy sa dá nájsť, pokiaľ sa dohodnú obe strany na nejakých vzájomných ústupkoch, aby sa dalo dobre pracovať. Lenže niekto má na tom záujem, a niekto nie. Verte mi, v dusnej a napätej atmosfére sa nedá podávať adekvátne výkony, a často sa berie chuť a predovšetkým motivácia do práce. Dovolím si tvrdiť, že ten človek, možno spočiatku rozpačito a neochotne, ale možno na všetko je potrebné vyzretie času, ten človek ti dá tej najvyššej pocty, a to bude pre teba víťazstvo. Všetko proste chce svoj čas. Verte mi, je to pravda. Aj keď mnohé veci človeku ťažšie padnú, a nerobí ho to vôbec šťastným.

Práve vtedy môžu spadnúť tie bariéry, ktoré ste si medzi sebou vzájomne časom nastavali, a ktoré možno práve v tento okamih sa podarili zbúrať na obojstranný prospech. Lebo donekonečna sa  nedá pracovať s týmto vedomím. Často také zblíženie, také nanovo nadobudnutie dôvery má veľkú cenu, často oveľa väčšiu, akú ste si mysleli predtým. A dá sa z toho brať príklad pre ostatných, že predsa je možné aj čosi také. Vtedy sa predsa aj ináč snažíte, a vy viete, že je to dobré, a má to význam. 

Na záver by som čosi ešte spomenul. Preukázanie čistého úmyslu sa veľmi cení morálne, aj keď si to málokto všimne. A tu sa stáva, že niekto zneužíva vašu dobrotu, keď sa snažíte, a predsa to vynde nazmar. Každý predsa musí pracovať čo najlepšie a podľa svojho svedomia. Má význam vtedy vynaložiť úsilie, nie kvôli nejakej odmene, ale preto, lebo z toho človeka miznú pochybenia o vás, ktoré nabral nejakým azda nespravodlivým a prehnane skorým úsudkom. Na všetko treba čas. 

Zdieľaj článok na facebooku
49 odoberateľov

Komenty k článku