Dneska večer bol som v kostole, a mám radosť, z prijatia sviatosti zmierenia. Pokračujem teda dnešným večerným blogom.

Dokončím biblické zamyslenie z predchádzajúceho blogu, trochu som si to rozdelil. Zamyslel som sa nad ďalšou skutočnosťou. Na jednej strane ona dala všetko, ale aj farizeji dali toho mnoho. 

Písmo to jasne zachycuje. Tam bola podstata v tom, že ona dala všetko, a oni dali z prebytku, teda ich to nič nestálo. Oni dali mnoho a ona dala všetko. Všímate si tú slovnú hračku? Kto ma teda prevahu? Ťažko sa mi prijíma táto interpretácia, pretože ten pojem farizej v dnešnom ponímaní spoločnosti je čosi ako urážka, niečo ako hanlivé slovo, ale boli to vzdelaní ľudia. Na druhej strane, mali na svoje pomerne kvalitné vzdelanie na tú dobu, ale zato dosť obmedzené poznanie, povedal by som skôr že chýbala im tá pravá božia múdrosť a boli veľmi vypočítaví. 

Nemáme čosi podobné aj v dnešnej spoločnosti? Na jednej strane sa istí ľudia tvária, že ti chcú pomôcť, na druhej strane sa z toho tešia, lebo na ich pmoci, alebo na nich závisí všetko. je to falošná pomoc. Nepotrebná.  Pán Boh to vidí ale všetko.

A to všetko, ako to píšem v inom blogu, lebo to chceli bez Boha! Sami. Tam sa skrýva plno pokušení. Aby ich druhí videli. Oni tiež robili dobročinnosť, ale práve toto bolo sebecké. Dajme tomu, to dobro by nikdy nepreukázali, keby nemali zištný úmysel. Pri takejto veci sa na zisky nehľadí, pretože v tejto veci sa obchodovať nedá. Tu sme pri koreni problému. 

Tu vidíme, že túto prax využívajú mnohí ľudia len vo svoj prospech. Myslím si, že človek, ktorý chce byť nazvem to, legálne bohatý, a mať samozrejme čisté svedomie, mal by v prvom rade mať vyváženú duševnú stránku, aby ho sláva neopantala a aby sa držal pri zemi a pri zdravom rozume. Aby to proste nezašlo do nejakých extrémností, že buď bude napríklad prehnane dobrosrdečný, a nič mu nebude robiť problém, alebo sa bude vyhovárať a uzavrie sa radšej pred ostatnými, aby sa ho nik na nič nepýtal.

Ak by som sa konkrétne mal vyjadriť ešte k evanjeliovej stati o tejto problematike, ak by som bol nejaký správca alebo podobne, teraz nechcem myslieť za biblických ľudí, ale keď sa na to pozerám z morálneho hľadiska, ja by som od nej nič neprijal. 

Nie som si celkom istý, a teda neviem prečo, teraz aspoň ľudsky sa zamýšľam, prečo napríklad ten správca toho chrámu to radšej nevrátil, resp. neprijal. Ako je to čisto len môj pohľad. Bavíme sa ale samozrejme o rozmere v dejinách starého zákona, Ja by som jej ten dar bez problémov vrátil. Nie je aj dobré robiť si tiež z kohosi nejakých pomyslených vazalov.

V súvislosti s touto myšlienkou čo som napísal by som sa rád pristavil ku ďalšiemu fenoménu, ktorá sa ukrýva v nás, ľuďoch, že keď už niečo vidíme, čo sa dostane nám, nevieme mu odolať, a hneď to prijmeme. Neviem presne definovať, čo sa vtedy vlastne deje. Na druhej strane aspoň ten obdarovaný nech si dobre uvedomí práve v tej chvíli, že my nie sme nijakí vlastníci, ale sme len skutočne správcovia a to všetko je od Boha. Ja to aspoň takto vnímam.

Či ten človek na poslednú chvíľu pozabudne na seba a v chvíle slabosti ľudskej krehkosti prijme čosi, čo nie je v jeho ľudských silách opätovať svojmu darcovi, ale napriek tomu zvíťazilo v jeho vnútri ten pocit, že niečo dostal, a chce to. Ale ak takto sme čosi dostali, musíme sa snažiť aspoň dobre zužitkovať ten dar, aby nič nevyšlo nazmar.

Často taký človek má vnútorné zmätky, ale to nevadí, pretože tu vidíme, že ten človek má charakter. Má v sebe vypestované akési bariéry a je v ňom to, že nehľadá slávu a nevydobyje si karierizmus tam, kde sa to nežiada.

Na záver by som to chcel zhrnúť tak, že niekedy blok v človeku je dobrý nato, že tam aspoň vidno, že ten dotyčný má čisté srdce a pevný morálny charakter. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár