Lebo mnohí pedagógovia sú síce vzdelaní, ale len máloktorí sú múdri. Preto sú dosť skúpi pri hodnotení žiaka, a málokedy skutočne sa priklonia k lepšej známke, ak im je niekto vyslovene nesympatickí. Mnohí to tak nerobia a to len preto, lebo by sa to pravdepodobne dotklo ich ega. Vychádzal som z toho, a teraz vysvetlím, čo som tým chcel povedať, že mal som silný pocit, že hodnotenie tej skúšky nebolo celkom spravodlivé.
Bližšie okolnosti nechcem uvádzať pre možné zdiskreditovanie dotyčnej osoby, ale tu sa musíme nutne držať pravdy. Sú situácie, kedy aj nejaké prísne hodnotenie nemusí znamenať striktne sa čohosi držať, a neísť za tie pomyslené hranice. Mnohé takéto strojené situácie neprispejú ku kvalite porozumenia medzi ľuďmi, len sa zbytočne odcudzujú a rozdeľujú cesty. Nechápal som ale to mlčanie. Okrem spravodlivosti sa hodnotí ako vysoký morálny kredit aj niečo také, že človek má ukázať aj ľudskú stránku, to že nebudem na všetko sa pozerať len nejakým prísnym metrom.
O tomto svedčí aj veľkosť osoby. Nikto nechce ústupky, len človek, ktorý prosí o nejakú aspoň dočasnú zhovievavosť, vďaka ktorej sa dokáže behom krátkeho okamihu napraviť, tam sa nemusia robiť prehnané závery. Reči typu, že Pán Boh má pre teba inú cestu, a podobne nepovažujem za celkom pravdivú a vecnú, pretože takéto poznanie, ak dobre poznám state z Písma Svätého, umožnil len ľuďom, ktorým to chcel zjaviť, a jednalo sa o dobu starého zákona.
Aj Pán Boh v stranách Písma Svätého predsa len dáva niektorým ľuďom čas. Mnohých si povolal v dospelom veku, v takom čase, akom chcel Boh.
Hľadal som spravodlivosť. Chcel som spravodlivo byť ohodnotený, nie na základe subjektívnych individuálnych dojmov, ale podľa objektívnej pravdy. Nakoniec to skončilo, že pod „tlakom“ resp. na upozornenie iného, mi akože dobrosrdečne uznal skúšku, hoci ja som to nepotreboval, pretože som si bol stopercentne istý, že som prejsť mal, a som presvedčený o tom aj po desiatich rokoch. Fascinuje ma ale tá ľahostajnosť voči tomu všetkému, tá falošnosť, že si dotyčný nedomyslel, akú krivdu spôsobil človeku.
Nemám nejaký hnev, len stále ma zarážajú okolnosti okolo toho, ktoré vyvrcholili teatrálnym predstavením toho, že asi dva týždne po všetkom mi nakoniec dodatočne skúšku uznal zo zápisom do indexu. Pamätám sa na tú situáciu síce spred 10 rokov, ale pamätám si ju veľmi živo. Sedeli sme v triede, bolo nás trinásť spolužiakov v ročníku, jeden je už v nebi a tí, ktorí ju nespravili, tak si ich volal ku katedre, aby im podpísali éčka. Bol to mimoriadne psychicky náročný deň, najmä ten okamih, ktorý poznačil pravdepodobne viacerých z nás, ktorých sa táto situácia dotýkala. Toto nebola dobrosrdečnosť. Toto bolo triumfálne teatrálne predstavenie, ktoré sa napokon pre takmer všetkých dotknutých skončilo koncoročným neúspechom.
Ako to vnímam? Že toto všetko nemalo zmysel, a pochopil som to až teraz. Tu som zbadal, že nie všetko, čo si myslím, ako by malo to vyzerať spravodlivo, možno trošku s citom, trochu empatickejšie... že nie každý chce byť taký, hoci navonok tak to prezentuje.
Záverom asi len toľkoto. Dodnes nie som moc s tým vysporiadaný, možno keby ste prežili čosi podobné, azda by ste sa vedeli vžiť do mojich úzkostných pocitov, toho vtedajšieho sebavedomia, keď človek nevedel, čo sa bude diať na druhý deň, nieto ešte s nejakou malou nádejou sa pozerať do budúcnosti.
Keby sa táto situácia odohrávala dnes, so všetkými tými skúsenosťami, so všetkým tým, čím som si doteraz prežil, úspechmi aj neúspechmi, kde som na veľa vecí prišiel, nikdy by som túto falošnú dobrosrdečnosť dobrovoľne neprijal, viem prečo to spomínam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár