V tejto druhej časti by som ešte rád nadviazal na celkom rozsiahlu tematiku, ktorú som tento týždeň narčtol. Chcel by som to ale teraz spomenúť z trochu odlišného pohľadu, ale všetko bude slúžiť viac menej na doplnenie.

Je dôležité, že človek má nielen nejaký svetonázor, nejakú komplexnú ucelenú myšlienku, podľa ktorej sa riadi on sám, ale je dôležité, či to človek dokáže uplatniť. Počúvame a poznáme tie celkom známe frázy o tom, ako niekto napríklad stále len rozpráva, ale nevie to skutkom naplniť. Ako niekto teda je dobrý teoretik, ale veľmi zlý praktik. Ideálne toho všetkého je, keď človek obidva, teda teóriu a prax dokáže zosúladiť spolu, a vytvoriť akúsi harmonickú jednotu, ktorá bude navyše mať pevný základ. To všetko poskytne akýsi komplexnejší a ucelený názor, podľa ktorého človek bude postupovať. 

A čo je azda dôležité, jeho dodržiavanie bude celkom isto považovať za akýsi zmysel svojho života. V jednom mojom článku som sa viac menej rečnícky pýtal, alebo teda bola to taká otázka do diskusie, či všetko musí mať nejaký zmysel. Venoval som tomu niekoľko článkov, kým som sa ideovo k čomusi dopracoval. Dnes si kladiem v podstate paralelne podobnú otázku, avšak iného charakteru, ktorého predovšetkým zmysel sa pokúsim bližšie špecifikovať.

Mnoho z nás má strach. Strach napríklad sa ozvať, pretože celkom ľahko vie vybadať dopredu, ako to všetko môže mať dopad. Napríklad málokto dokáže odporovať v práci svojmu nadriadenému, pokiaľ jeho príkazy nedávajú zmysel, a škodia napríklad celému kolektívu. Kde možno po nejakej chybe dochádza ku nejakému rozbitiu toho kolektívu, predovšetkým plneniu alebo skôr lepšie povedané napríklad neplnenie istých noriem, nepochopenia nejakej požiadavke, alebo nejakého nezmyselného príkazu zdola. 

Ale ani to nie je vyslovene zlé, pretože človek sa týmto formuje na osobnosť. to nie je len akási fráza. Je značný rozdiel napríklad rebelovať v nejakých zaužívaných normách proti nejakým kvantitatívnym stereotypným produktom konzervativizmu, ale je ešte vyšší level napriek teda spomenutému konzervativizmu, vliať mu akýsi nový duch. Napríklad svojím nápadom, ktorý nepôjde celkom isto niečo na spôsob plávania proti prúdu, ale vytvorí akúsi paralelnú myšlienkovú ideu ktorá celý ten obsah proste skvalitní, a dodá mu celkom isto nový uhol pohľadu, podľa ktorého sa bude lepšie pracovať, a človek bude vidieť výsledky a ovocie svojej práce.

Ovocie svojej práce to nie je len nejaká výplata, ale je to harmónia a upokojenie človeka, že vie, že tvorí teda nejaké hodnoty, a tým naozaj čosi skvalitňuje, niečo obnovuje, a možno tvorí čosi nové, čo tu ešte možno nebolo. Nie preto, lebo potrebuje kdesi preraziť, ale preto, že sčasu na čas, ako sa hovorí, treba proste vyvetrať a priniesť niečo nové, čo akýmsi spôsobom bude mať celkom isto za úlohu zrevitalizovať danú prácu.

Nový duch akéhosi liberalizmu či skôr individualizmu, ktorý samozrejme podľa všetkého bude aj naďalej tolerovať tie zaužívané normy a hodnoty, ktoré človek pri svojej práci nutne potrebuje. Hoci niekto to môže vnímať ako nadávku, liberalizmus ak sa požíva v správnej miere je veľmi potrebný, pretože človek naozaj potrebuje istý stupeň voľnomyšlienkárstva predovšetkým na to, aby sa niekde samostatne pohol, mohol samostatne rozmýšľať, že on sám týmto myslením príde na to, že to, čo robí, je to najlepšie, čo má, že si to proste začne vo väčšej miere uvedomovať, začne si to vážiť, ak tomu predtým tak nebolo.

Na záver čo by som ešte dodal. Človek bez svetonázoru nemá pevné body, a obyčajne sa prinajhoršom nikdy nenájde, a čo je horšie, stále si bude o sebe myslieť, ako sa kdesi posunul, pričom tomu vôbec nie je tak. Je dôležité preto pestovať tieto duchovné hodnoty, ktoré tak často spomínam, pretože v mnohých vývojových technológiách práve tie najmenšie detaily sú práve tým veľmi dôležitým spojivom, bez ktorých sa celý ten proces jednoducho nezaobíde, a na ktorom to všetko stojí a padá. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár