Je dôležité vedieť, či som sa niečo nové naučil? V

Nakoľko jeden kolega pridal celkom podnentú anketu, do ktorej ale som sa nezapojil komentom, ale akousi rečníckou otázkou, pokúsil by som sa teda zamyslieť v mojom nasledujujúcom blogu práve nad tým, čo som sa v živote niečo nové naučil.

Celkom mi táto anketa padla vhod, nakoľko držím smútok za mojou starou mamou, ktorú som opatroval, a ktorá ma predišla do večnosti presne pred mesiacom. Ešte som to nepísal v mojom blogu, cítim že teraz proste prišla tá vhodná chvíľa, aby som sa trochu predsa len zastavil, aby som pouvažoval, čo ďalej v živote, čo všetko mi to dalo, koľko mi času mne osobne ostalo, kde som sa posunul, ako rozmýšľam, a teda niečo čo mám za sebou je proste tiež niečo, kam sa vrátiť už proste nechcem. Neťahá ma to, viem, a pochopil som, že všetko ostatné, kde ma niekto podceňoval je pre mňa strata času sa teda niečím takýmto zaoberať. Mám predsa nádej, že sa s ňou, aj so starým otcom a všetkými ktorých som poznal, a už tu nie sú medzi nami, stretnem. Táto moja nádej nie je márna, a živí ma celý život.

Dobre viem, že náš život proste je ohraničený, a teda nič nie je večné. Večné je len celkom pochopiteľné z biblického hľadiska, kde základná pravda kresťanstva spočíva predsa v tom, že verím v život večný, ako pravda, ktorou sa zakľučuje, zakončuje kresťanské krédo oboch foriem, aj apoštolského, aj nicejsko carrihradského, obe sa modlím každú nedeľu a samozrejme aj v čase, kedy sa idem modliť ruženec.

A práve v živote keď sa mi ponúka mnoho možností, človek musí dobre vedieť, čo  všetko som sa naučil.

Mnoho ľudí sa na jednej strane príliš podceňuje, a naopak mnohí sa preceňujú. Mnohí sa podceňujú z toho dobrého hľadiska, že teda ja všetko nemôžem vlastniť, nie všetko musím mať, som skromný, na niečo proste nemám. Mnoho opatrných ľudí volí ľahšiu alternatívu, kde sa možno veľmi nepopáli, aby ho nebolela situácia, kedy ho niekto taký, ktorý na to evidentne nemá, aby ho nezahanbil, aby ho nepodceňoval, aby ho nezosmiešňoval, a teda v nijakom prípade, aby bola porušená, znížená jeho predovšetkým ľudská dôstojnosť, ktorá je často znevažovaná, porušovaná, znehodnotená. Naozaj sa vytvára dojem, že podstatné je len to, čo je očiam viditeľné, teda presný opak toho slávneho odkazu od francúzkeho spisovateľa Exupéryho, ktorý predsa v diele Malý princ jasne odkazuje ako duchovný odkaz celej knihy, ktorý znie tak, že dobré je vidieť iba srdcom, a to podstatné je predsa očiam neviditeľné.

A preto mnohí nezbadajú tvoj rast. Mnohí nezbadajú že si sa niekam posunul, napriek tomu, že ty to proste na sebe cítiš. Vyjadrujeme to svojím postojom, možno zmenou správania, zmenou životných postojov, kde proste vidíš, že si sa niekam predsa len posunul vpred, a teda čo je najdôležitejšie, nechceš sa vrátiť predsa dozadu. Krok dozadu predsa je veľmi veľmi jednoduchý, a veľmi bolí, a nechcem, aby som tento pomyslený krok v živote ešte spravil.

Ľudia oceňujú len to, a to teda musíme smutne skonštatovať, že teda to, čo je očiam viditeľné, koľko som zarobil, na akom aute sa vyvážam, čo mám na sebe oblečené, koľko ma stál nejaký parfém a kozmetika, ktorú používam a podobne si takto môžeme menovať ďalšie elementy, že teda len to je podstatné. Mnohí  sa len predbiehajú v ukazovaní svojho majetku, v tom, čo robia. 

Radi napríklad vešajú fotky z dovoleniek. ja mám záľubu v autách. Aj ja som pridal fotky, ale nie preto, aby som sa ukazoval. Nemám sa pred kým. Mám zásadu, že mi to je jedno, a šťastným ma to predsa neurobí napriek tomu, že človek aspoň chvíľkovo sa predsa môže cítiť ako človek, čo je teda výsledok jeho práce.

Stále dodržiavam zásadu, že človek, ktorý stavia len na tom viditeľnom je v podstate človek, ktorého treba šanovať. V tom zmysle, že on nechápe, o čom to všetko je. Človek ktorý nemá na zreteli naozaj večné hodnoty, v živote nikde nezájde. ako to teda myslím?

A to vyjadrím v závere. Taký človek bude sa síce dívať na to, čo vybudoval, áno pripomínajú mu to jeho pracovité ruky, ale ten duch stade neexistuje. To je všetko mŕtve, neživé. Skutočné je naozaj len to, čo čovek živí v spomienkach a vo svojej viere, že raz skončíme v náručí Otca, kam spejeme všetci. To vám naozaj prajem. 

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku