Pozerám akurát autobazár na nemeckom portáli, a priznám sa že to okno mám otvorené už dlho, a nepozrel som sa na neho, lebo som bol celkom slušne zaneprázdnený písaním. Ale pohoda. Možno aj to sa dá vnímať ako nejaké mínus z hľadiska toho, že niečomu, čomu som sa chcel venovať akosi paralelne, sa nemôžem venovať, ale predsa by som chcel. Predsa len dvom veciam navzájom to síce nie je celkom nemožné, to nemôžem povedať, ale ide to skutočne veľmi ťažko. A takto to ide aj v bežnom živote.

V súvislosti s tým, čo som teraz napísal v tomto úvodnom odstavci tohoto nového článku musím akosi nutne poznamenať, a zámerne aj nadviazať, že teda v živote sa akosi príliš často, to by som možno chcel zdôrazniť, stretávame s určitými možnosťami, kedy si nevieme dobre vybrať. A práve táto nemožnosť, alebo lepšie povedané neschopnosť človeka dokáže nie raz rozladiť do stavu, kedy sa nad tým ako spomínam v nadpise nedokáže povzniesť. Už som to síce okrajovo opisoval, ale predsa by som sa tejto pálčivej otázke chcel ešte v niektorých pohľadoch povenovať, pretože to nie je jednoduché.

Je prirodzené, že človek zažíva radostné, ale aj tie menej radostné okamihy. A v nich celkom prirodzene môžeme nachádzať to dobré, ale aj to zlé. Ak idem na to filozoficky, poznáme predsa tú vetu, že všetko zlé je na niečo dobré. Ako je teda možné, že niečo, čo je opak dobra, jeho nedokonalosťou, jeho zvrátenou, opačnou hodnotou, jeho akýmsi nedostatkom, môže byť v niečom predsa len na niečo dobré? je to možné?

Na to, aby sme pristúpili na uvažovanie týchto myšlienok, na to, aby sme niečo také vedeli prijať, je potrebné, aby človek mal zrelé rozpoznávacie schopnosti, kedy vie, že nie všetko, do čoho sa pustím, mi musí priniesť úžitok. pretože niekto sa môže celkom oprávnene pýtať, že načo sa mám pustiť do niečoho, o čom možno vopred viem, že to je prehratý zápas, či má zmysel do niečoho takého nerovného boja sa vôbec aj púšťať, či nie je predsa len o niečo akosi dôstojnejšie odísť, kým je možno ešte čas? Môžno je to vyšší level uvažovania, ako si človek môže zachovať osobnú slobodu, možno rešpekt, možno úctu, možno sebaúctu, možno odstup od kohosi, koho si pripustil až príliš ku sebe, a on teda zistil, že jeho sloboda naozaj končí tam, kde sa začína sloboda toho druhého, teda vie celkom isto zreteľne vnímať tie prirodzené hranice.

Ale predsa v nich musí si dobre vyvážiť svoje hodnoty, a dobre vedieť zhodnotiť prostredníctvom istej nazval by som to akejsi rozumovej a sčasti aj duchovnej gramotnosti práve tak, žeby sme ich vedeli kriticky zhodnotiť. Kriticky zhodnotiť neznamená pozerať sa na čosi stále z pozície akéhosi neustáleho kritika, ktorý je teda v akomsi zlom rozpoložení, a má potrebu všetko kritizovať, a akosi recenzovať aj vlastné myšlienky. Akurát tak v tichu počúvam aj rádio, ale nepočuť veľmi dobre, ale predsa som rozpoznal podľa známej melódie teda hudbu aj text piesni, ktorá napovedá veľa. Pieseň sa volá voda, čo ma drží nad vodou. 

Áno, žartovne v škole som počul akiste jeden študentský slogan, že niekedy je to práve tá voda, čo ma drží pod vodou, ale to som spomenul práve preto, aby sme nebrali všetko až tak príliš vážne, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Záverom vyjadrím posledné myšlienky. Práve kedy môžeme niečomu veriť, môže v nás vyvolať zdanie, že predsa len čosi existuje niečo také, že to vytvorí v nás akýsi pozitívny stimul, ktorý by dokázal predsa len odohnať to negatívne od nás preč, hoci za istých podmienok to môže ísť veľmi ťažko. Kedy vidíme akési nezhody, akési nezdary, ktoré sa možno snažia nás v niečom nalomiť, alebo zlomiť, a my musíme s tým bojovať ako sa dá. Kedy nie je jednoduché povzniesť sa práve nad tými negatívami, hoci vieme, že nič netrvá večne, až prirodzene na jeden okamih, ktorý je záležitosťou viery a poznania Boha. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár