Pravda je taká, že v živote sa málokedy stretávame s nejakými pozitívnymi dobrými situáciami, ktoré by mali dlhodobý dosah na nás. To znamená, že obyčajne, keď ideme na dovolenku z práce, ktorá je pre nás veľmi dôležitá, ale zároveň už potrebujeme naozaj aj oddych, a viem to svoje, pretože som ťahal niekoľko mesiacov bez prestávky, a nie je to jednoduché. 

A teda jedná sa o to, že človek teda dokáže vidieť naozaj aj v tom, čo obyčajne do onoho času možno ešte stále prehliadal a nevenoval pozornosť, zrazu aj táto všedná nevšednosť mu príde čímsi uplne zaujímavá, a venuje mu pozornosť. Napríklad niekto si váži, kedy vo voľnom čase ide si zašportovať, ja mám veľmi rád bicykel. Pre niekoho banalita, ale pre toho, ktorý je celý týžden mimo domu s prácou, je to naozaj niečo, čo človek dokáže patrične oceniť. Nehovorím teraz, že človek vo voľnom čase objavuje siedmy div sveta, ale vie, že teda máločo je automatické, a nie všetko je také samozrejmé, ako to niekto iný vníma. Tak, že niekto si neváži niektoré dobrá, skutočnosti, ktoré nie že treba si akokeby zaslúžiť, ale treba si ich viacej vážiť, najmä vtedy, kedy vieme, že na niečo možno už nebudeme mať čas, a niečo podobné sa azda možno už nebude opakovať minimálne v takej kvalite ako to bolo kedysi.

A s tým prichádzajú pravda aj mnohé nedorozumenia, kedy niekto to pochopí inak, resp, presne opačne, a vtedy môžu nastať problémy. Kedy niekto ti odoprie niečo vyslovene také, na čo máš nárok. Nie v jednej práci je nejaký pracovník vyslovene požiadaný, aby ostal ešte o čosi dlhšie, než dopracuje na nejakej práci úplne do konca, ale je to niečo, čo by sa v pohode dalo zvládnuť aj napríklad v nasledujúci deň bez akéhokoľvek stresu a podobných nepriamych či priamych obmedzení a podobne. 

Vtedy človek môže vnímať, že ten druhý ho predovšetkým využíva. Je isté niečo, v čom sa nedá počkať, a treba byť nasadený v pohotovosti. Obdivujem naozaj prácu a nasadenie tých, ktorí naozaj nemajú ani času na akýsi druh oddychu, a naozaj musia akokeby nonstop pracovať. Prirodzene sa menia s kolegami, ale povaha tej práce vyžaduje maximálne sústredenie sa.

Napriek tomu vieme zažiť niečo, s čím nemusíme byť celkom vyrovnaní, a práve preto nám to časom vŕta v hlave. Možno keď človek zažije od nejakého dlhoročného kamaráta čosi, čo možno nečakal, a zrazu sa tým zapodieva, zamýšľa, a trápi ho to, že nie je niečo také, ako to bolo v minulosti, kedy človek bol jedna ruka s tým druhým, na koho sa vedel v danom okamihu dobre a spoľahlivo obrátiť, požiadať o radu, spoľahnúť sa. Ja som naučený, že sa spoľahnem predovšetkým sám na seba, pretože takto je to najlepšie. 

Motivuje ma to k lepším výsledkom, a to, že niečo stále v sebe objavujem, čo buduje moju osobnosť. Toto si môžeme povedať  práve vtedy, kedy napríklad niekto z našich známych pri našej požiadavke alebo prosbe, azda nepochopiteľne zlyhal, a niekedy nás to pravda mrzí a zabolí, ale veľmi rýchlo sa dokážeme teda pozviechať, pretože dopredu azda sme s tým možno aj plánovali. A práve preto, že v tomto hľadáme predovšetkým seba samého, vieme, že aj tak sa dokážeme sami na seba najradšej spoľahnúť.

Záverom spomeniem toľko, že toto čo som uviedol nie je jednoduché prijať, pretože povzniesť sa naozaj nad takýmto druhom negatívom vyžaduje od nás možno nasadenie v samostatnej práce, ktorú by človek za normálnych okolnosti mal zvládnuť, ale s niekým v kolektíve.  A potom ho to mrzí, kedy niečo ťahá za druhého, a ten bude možno tak isto ocenený, hoci nedal do tej práce príliš veľký podiel, aby to bolo spravodlivé. Toto môže byť jedným z negatívov, nad ktorým nie je jednoduché povzniesť sa nad tým, pretože človek niekedy je veľmi silno a pudovo veľmi impulzívne reaguje na spravodlivé alebo menej, nespravodlivé konanie. Otázka ešte na záver článku. Je to správne?

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár