Táto tematika, do písania ktorej sa záverom tohoto dňa pustím, ma natoľko zaujala, že som si ju musel napísať do telefónu, aby som vedel písať článok na túto tematiku. O čo teda ide v tejto nie jednoduchej rečníckej otázke, sa pokúsim vyjadriť nižšie.

Negatívum je niečo, čo človek prirodzene odmieta, keď sa s tým stretne. Nie jeden básnik, spevák, umelec, a podobne, opisuje vo svojich dielach to, ako človek má myslieť predovšetkým pozitívne, zahnať to zlé, toxické, čo sa v nás môže časom ukladať. Ale dá sa to, a je to také jednoduché, ako sa to vyzerá?

Obyčajne prichádzame akokeby do konfrontácie s nepochopením, a my to považujeme azda za niečo, čo je dokonalé, čo je dobré, správne, a myslíme si, že takto to malo byť. Nevnímame napríklad aj to, že v istom zmysle aj to zlé nás môže formovať do istej miery. Takej, aby sme si možno uvedomili silu nášho rozhodnutia, ktoré raz učiníme, a možno také, ktoré sa nedá azda vrátiť späť.

Viacerí nevedia vrátiť nazad svoje rozhodnutia, ktoré možno učinili pomerne z nerozvážnosti, a ani oni sami nevedia, prečo sa tak rozhodli, ako sa rozhodli. Jednak to všetko mohlo celkom prirodzene byť pod vplyvom akýchsi emócii, či už pozitívnych, alebo negatívnych, alebo sa rozhodovali v miere plnej spravodlivosti, teda kedy človek je nahnevaný na niečo, čo sa mu vymkýna spod kontroly, a je z toho nešťastný. On by to možno neučinil tak nikdy, čo učinil, ale v danej situácii spravil to najlogickejšie rozhodnutie, ktoré možno mohol spraviť, hoci ťažko rozprávať aj o to, či v nejakej vypätej situácii zohráva práve logika, logické uvažovanie a myslenie, triezve, racionálne, podstatnú úlohu, vďaka ktorej človek vie rozpoznať v sebe predovšetkým všetky znaky toho, že ešte je predsa len človekom, tým čím je, a nebude ľutovať vtedy, kedy je možno príliš neskoro.

A možno to tak malo byť pre obe zúčastnené strany, ktoré sa azda načas v niečom názorovo a inak rozídu, aby to, čo ich rozdelilo, po čase dokázalo opätovne spojiť. Znie to tak jednoducho, a predsa je to celé zložitejšie, ako si možno myslíme. Možno to príde ako nejaké nelogické uvažovanie, alebo ako uvažovanie, čo možno presahuje rozsah nášho vnímania, ale ono to naozaj tak funguje. To, čo bolo v istom čase trebárs nedozreté, vplyvom racionálneho uvažovania, možno s odstupom času, uplynutím istej potrebnej doby, a iných elementov, možno aj zmeny prostredia, vymanenie sa akosi z nejakého područia, kde sa človek cítil viacmenej neslobodný, a podobne, obmedzený, spôsobí výrazný posun v myslení smerom dopredu, a človek si zrazu niečím je jasnejší, vie si dať odpoveď tam, kde odpoveď časom absentovala, chýbala, kde mu napadli všelijaké iné myšlienky, ktoré skôr mali charakter výhovoriek, ako niečo, čo môže racionálne prijať, posúdiť, a na základe istých analýz a podobných parametrov viem povedať, áno, toto sa mi páči, toto prijímam za svoje, do môjho myslenia, toto na základe kritického uvažovania práve naopak, vylučujem, to sa nezhoduje s mojim myslením, a podobne. Možno dlhá veta, ale takto to niekedy funguje, aj keď určite je to jedinečné pre každého.

Práve na základe toho, čo som napísal, dedukujem, že nie je jednoduché povzniesť sa nad negatívami, pretože obyčajne človek rozmýšľa, či náhodou predsa len nemá pravdu tá stránka, ktorá nás v niečom možno fatálne poškodila, a hoci nám to nie je na chválu, a my sme jasne v práve, predsa len o niečom môžeme mať určité pochybnosti.

A práve nad týmito pochybnosťami, ktoré celkom isto môžeme označiť ako negatívum, teda niečo, čo nie je nám príjemné a po chuti, nie je jednoduché povzniesť sa, zvlášť, ak v niečom utrpíme citeľnú a možno nie celkom ľahko napraviteľnú, neodvratnú škodu morálneho alebo iného duchovného rozsahu.

V budúcnosti mám v pláne ešte nad touto tematikou porozmýšľať, preto nechávam otvorený tento článok. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár