Keď som si čítal jednu náučnú náboženskú literatúru, veľmi pekná kniha, dozvedel som sa jednu veľmi zaujímavú vec. Klamať sa nesmie, ale nikomu nie sme povinní povedať pravdu.
Neviem presne čo znamená ten pojem "nikomu" ale toto som si zapamätal. Síce mi to celkom isto pripadá ako niečo, že mnoho ľudí je neprimerane prehnane prísnych, a teda vyžadujú maximálne a stopercentné plnenie úloh, a s tým ešte aj zreferovanie všetkého, čo sa okolo toho dialo. Isto poznáme tie procesy okolo toho, a možno mnohým z nás sa to už stalo, keď človek proste musel referovať, čo, kedy, prečo načo, začo, o koľkej, kto všetko tam bol, kedy presne niečo sa udialo. Teraz samozrejme nemám na mysli len niektoré možno nie celkom príjemné, až nepríjemné niektoré udalosti a skúsenosti, ktorým pravdepodobne už všetci sme museli čeliť, a možno niekedy v budúcnosti ešte budeme musieť čeliť, ale preto, že mnoho ľudí miesto toho, aby sa spýtalo normálne a prirodzene, vytvára na toho druhého neprimeraný nátlak.
A pritom nejde o nič také dôležité a hrozné. Mnoho ľudí maľuje prehnane čerta na stenu, ako sa ľudovo hovorí, a robí veľké haló z úplných maličkosti, ale z nejakých dôležitých, kde to treba vážne rozobrať, obyčajne to hodí zodpovednosť na kohosi druhého, a pristupuje k nejakému zložitému prípadu veľmi ľahostajne, laxne, a celkovo to všetko budí dojem, že nemá o to záujem.
To všetko samozrejme môže ale nemusí viesť k tomu, že človek proste začne klamať. Najprv ho to prirodzene mrzí, ale potom sa už tak otupí akosi, že mu to prestane po čase prekážať, a bude to pokladať za čosi samozrejme a prirodzené. možno sa bude celkom úspešne odvolávať na ostatných ľudí, ktorí sa teda pohybujú v tej istej spoločnosti, v jeho blízkosti, a povedať, že predsa, keď som to videl u týchto ostatných, prečo by som tak nemal učiniť aj ja.
Neviem, či to má človek brať ako nejakú lacnú výhovorku, alebo skôr ako akýsi typ poľahčujúcej okolnosti. Každý človek preto má v sebe akosi prirodzene vybudované akési, nazval by som to prirodzené obranné mechanizmy, kedy jednoducho ho to donúti povedať nie že klamstvo, ale skôr by som to nazval polovičnú pravdu.
Klamať je síce prirodzené, ale to sa taktiež dá vysvetliť z viacerých uhlov a z viacerých hľadísk. Z tohoto všetkého mi teda akosi logicky vyplýva, avšak tu sa človek znižuje len na úroveň akéhosi živočíšneho a pudového poznania, ktoré samozrejme každému z nás je vlastné.
Ja to vnímam nie ako že človek chce klamať a tým celkovo komusi škodiť, alebo niekomu robiť zle a podobne, ale v tom lepšom prípade, samozrejme nemám na mysli niektoré prípady, kedy človek naozaj zákerne chce komusi poškodiť, aj s tým mám pravda skúsenosti, a možno má ich viacero z vás. Ale jedná sa o to, že človek chce akosi prirodzene vykľučkovať z nejakej zákernej situácie, ktorá mu teda rozhodne nerobí radosť, a to všetko robí na kladné vyriešenie zložitého problému, v ktorom celkom isto môže byť aj nevinne, keď teda niekomu niekto chce vedome zle.
Záverom ešte niekoľko myšlienok by som chcel vyjadriť teraz. Snažme sa vyzrieť v týchto zložitých a nie ľahkých otázkach, a buďme k sebe predovšetkým naozaj pravdiví, pretože toto nás napokon môže oslobodiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár