Je lepší život ak zanecháš niečo tradičné? I

Možno áno a možno nie apelujem na jednu anketársku otázku, či sa niekomu žije lepšie, kedy niečo zanechá tradičné, a pustí sa do niečoho menej známeho.

No. Takže. Vieme dobre, že v živote máme niečo tradičné a zaužívané, a niečo, čo príde ako moderné, kde sa teda prelínajú isté prvky, ktoré nesúvisia s naším doteraz prežitým životným štýlom. Príde to proste ako nejaký impulz, že proste toto je tá správna cesta, po ktorej sa mám vydať. Dosť bolo niečoho tradičného, čo mi možno zväzovalo ruky, idem vyskúšať niečo nové. 

Na začiatku možno to isto bude bolieť. Málokto predsa tuší, čo ma napríklad čaká v neznámom teréne, kde sa musím predstavovať, kedy musíme zase v niečom začať odznova, aj keď možno v nejakej práci len paralelne pokračujeme, teda na nejakom novom pracovisku, nejakej pobočke, predsa len to nie je to isté. Nie jeden človek možno zažíva zmiešané pocity, nevie presne, kde má začať, odkiaľ, kedy, nemá akýsi vybudovaný systém, nerobí niečo systematicky, a viem dobre aj na základe vlastných skúsenosti, poviem to teda z tej príjemnejšej a opačnej strany, kedy v niečom máš systém, všetko do seba proste zapadá, dá sa všetko, a musí všetko zaručene vyjsť.

Mnoho neúspechov, ktoré sa vkradnú do nášho života je dané možno naším slabším postrehom, možno prvotnou apatiou. 

Pamätám sa, keď som študoval na strednej, a pani profesorka z nemčiny od prvého ročníka letecky prebrala s nami najprv základy nemčiny. Nie preto, lebo sme sa chceli učiť ako žiačikovia všetko od začiatku a základných pojmov, ale preto, aby ako pedagóg proste vybadala ešte včas, kde sú naše rezervy, kde treba pridať, a podobne. Dobre som to chápal, a tento systém mi veľmi vyhovoval, pretože som dokázal spolu s ostatnými, aj keď veľa takých nás nebolo, prakticky bez akéhokoľvek hlbšieho učenia, ale dávania dôrazu na systém, a to je hlavné, vybudovať si proste systém, a potom to už pôjde všetko.

Veď je predsa príjemné ostať v niečom starom, čo dobre poznám, čo nemusím možno až tak dôklade skúmať, ako keby som mal prebádať neznámy terén, kde tu klesnem, kde tu padnem, kde tu možno zablúdim, možno netrafím na prvý pokus do cieľa, ale predsa zhodou istých okolnosti proste predsa len nájdem ten svoj cieľ cesty. 

Cieľ cesty, ktorý bude odlišný možno od akejsi nutkavej potreby našich najbližších všetko ukázať, vetko priniesť ako na podnose, všetko donekonečna vysvetľovať, týka sa to celkom isto aj pedagogického, školského prostredia, kedy človek teórie možno jasne chápe, ale s praxou je to trochu horšie. Práve na základe tohoto, čo som napísal, vznikla vtipná anekdota, že teória je, keď vieme všetko, ale nič nefunguje, prax je to, kedy niečo funguje, ale my nevieme prečo, a keď spojíme teóriu s praxou tak nič nefunguje, a my nevieme prečo. A týmto krokom v podstate sme sa dostali na začiatku, stade, skade sme vyšli.

Na to, aby, ako som spomenul školské prostredie, som zanechal všetko, čo je tradičné, čo mi spôsobovalo rozširovanie mojich nedokonalostí, ale nespájalo to dobré, čo človek má, aby ho neviedlo k seba zdokonaľovaniu sa a podobne, ako človek sa môže prirodzene rozvíjať, je potrebné zanechať niečo tradičné...

Čo v podstate nemá hodnotu, len je pre človeka príjemné, ale bezcenné...

Záverom poviem toľko, že mnoho ľudí vykonáva úplne bezcenné rozhodnutia, ktoré ho nikdy nepovedú správnou cestou, sú unášaní možno nejakými chválami, pochvalami, poklonkovaním sa, a neviem ešte čím všetkým, aby si síce zdvihli svoje dosť tak nízke ego a sebavedomie, ale prakticky pre rozvoj svojej osobnosti nespravili nič. A to, čo spravím, nezáleží, čí som bohatý, alebo chudobný, či mám dostatok všetkého, alebo sa borím s nejakým nedostatkom, ktorý spôsobuje jednak moju obmedzenosť, ktorá ale v konečnom dôsledku je dobrá na to, aby sme sa vypracovali na miesto, kde sa budeme cítiť v bezpečí.

Zdieľaj článok na facebooku
66 odoberateľov

Komenty k článku