Je lepší život ak zanecháš niečo tradičné? II

Zas premýšľam nad tým, čo by som dnes mal napísať k môjmu novému článku, či teda je lepší život, ak zanecháš niečo tradičné.

Pod pojmom tradičné veľmi dobre rozumieme asi toľko, že máme niečo zaužívané, nejaký svoj stereotyp a nechceme sa ho vzdať.

Na začiatku toho všetkého musíme si uvedomiť, že človek na to, aby dosiahol niečo tradičné, musel si predovšetkým vybudovať hodnoty, čo býva spravidla najťažším krokom smerom vpred. Proste na nejakú cestu sa vydáš. Ešte sa obzeráš dozadu, ale nie preto, lebo ti je ľúto možno za niečím, čo odchádza, možno to ľutuješ, ale preto, lebo si tam cítil pocit istoty.

Jeden citát spomína, na ktorý som pridal články, že neľutuj to,čo odchádza, ale teš sa z toho čo prichádza, to znamená, aby sme boli otvorení novým výzvam.

Znie to v podstate neuveriteľne ľahko, a aj nie jedny motivačné prednášky a podobne majú plno rečí, ako to dobre funguje na základe predchádzajúceho citátu, ktorý som uviedol.

Mnohí sú síce otvorení novým zmenám, ale nedokážu prejaviť dostatok empatie a citu. Proste všetko to, čo obnáša práve ten duchovný život, to, čo obnáša ten vnútorný svet človeka. Každý máme dva svety, jeden ten, ktorý prezentujeme navonok, a druhý, ktorým definujeme seba samého a predstavujeme seba samého... takí akí sme len sebe. 

To je názorná ukážka toho, že človek má svoj pracovný život, kde sa stretávame na pracovisku v škole a podobne, ale človek má teda aj ten súkromný život... Ktovie aké má kadekto zvyky. Ktovie čo si všetko myslí, kedy zatvorí dvere a nikoho tam nevpustí. Čo si konkrétne myslí možno po nejakom dôležitom rozhovore o niekom, kde.... možno stráca, alebo opačne, príjemnejšia situácia, možno nachádza dôveru, ťažko definovať, či nachádza stratenú dôveru, pretože nikdy nevieme, čo je ten človek zač. Povaha človeka v podstate rokmi sa mení.

Vidím to predsa aj na sebe, aj na svojom životnom štýle, ktorý som mal veľmi veľmi hektický do istého času, ale keďže nič, nanešťastie, netrvá večne.... samozrejme na to jestvuje uhol pohľadu, či si niekto želá dlhé, alebo krátke trvanie kdesi, je stačí optimum... zlatá stredná cesta, ani sa príliš niečím nepresýtiť, ani sa príliš nevyprahnúť.... a teda človek si kladie otázku, že či teda, keď už som dokonale spoznal to životné prostredie, v ktorom sa nachádzam, či nie je lepšie možno odísť stade do neznámejšieho prostredia, a možno tam si nanovo vybudovať svoje meno, možno sa znova niekomu predstaviť, kto ma nepozná... možno vhupnúť do toho neznámeho, kde sa zas musím niečomu naučiť, kde si musím zase niečo nové proste osvojiť, čo nie vždy bude jednoduché a ľahké. Spravidla to, čo je najľahšie, býva najťažšie, a neviem, prečo je tomu tak. To, čo človek vykoná síce bez akejkoľvek pomoci, ako dobre, fyzicky sa dá veľa vecí zvládnuť, dá sa mnoho prekážok prekonať...

Keď človek chce, neexistuje prekážka, ktorú by neprekonal. To poznajú napríklad odlúčené páry, ktorých tvorí možno veľmi veľká vzdialenosť, ale predsa jestvuje medzi nimi láska, ktorá zároveň tú dĺžku dokáže predsa účinne skrátiť. Človek proste cíti, že ten druhý akoby bol pri mne. Nezanedbateľná miera pomoci mi poskytuje predsa internet, kedy četovať si s niekým nie je predsa nejaký extrémny problém, aj keby bol na opačnom konci zemeguli. 

A práve s týmto súvisí zmena, kedy človek zanechá niečo tradičné, a povie si... tu, na tomto mieste mi proste už stačilo, všetko to, čo som kedysi spravil, možno vytvoril nejaké hodnoty, sú hodnotami, ale.... moja úloha sa pomaly skončila.

A mnohí nedokážu prijať fakt, že ich úloha sa jednoducho skončila, nevedia sa zmieriť s tým, že niečo už nebudú ďalej vykonávať. V živote sa treba vedieť aj zmieriť s takýmto faktom, ktorý, celkom určite, priznávam, zanecháva v človeku stopy. Ale čím skôr sa s tým človek dokáže účinne vysporiadať, uvedomiť si všetky súvislosti, dať si dokopy všetky tie povestné za a proti, ako to pri posudzovaní účinnosti našej práce a všetkého čo vykonávame, nie jeden krát robíme, analyzujeme, hodnotíme, a podobne... tým lepšie pre nás, a lepšie pre nás, keď sa s tým dokážeme vyrovnať po svojom.

Záverom poviem toľko, že na všetko jestvuje uhol pohľadu, a nikdy netreba ľutovať to, čo človek vykonal, alebo nevykonal. Nie je dobré, kedy niekto niekomu niečo vyčíta, ale sám preto nespraví nič. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
66 odoberateľov

Komenty k článku