Pozeral som doteraz futbal. Len dakedy cez deň, krátko pred tým, ako som šiel do mesta sa bicyklovať trochu. Bol som sa aj otestovať, pretože som napísal do statusov jeden môj pocit ktorý nebol dvakrát príjemný, ale nakoľko mám celkom dobrú inuíciu, a vieru, predsa len nechcel som nič nechať na náhodu, a išiel som sa teda dať testovať. Obyčajne chodím nedelu, ale povedal som si, nie sú tam žiadne rady, načo mám čakať dozajtra, ktovie aká bude situácia.
Všetko okolo tejto ťažkej a zložitej spoločenskej situácie tvorí niečo, čo nevieme sami konkrétne definovať. Predbiehame sa v rozličných názoroch, a po mojich celkom rozpačitých dojmoch, kedy som obdržal takmer hrôzostrašnú esemesku do mojej kamarátky, ktorá ma naozaj pomerne dosť vydesila som už naozaj nevedel, čí som, začal som o tomto všetkom naozaj pochybovať. Myslel som na všeličo. Len okrajovo poviem, že sa naozaj bojím, že síce situácia je veľmi vážna....
Ale bez opravdivej viery toto všetko sa len démonizuje. Je asi načase, aby sa už konečne viera v Boha a prejavy aspoň v obmedzenej miere a forme konečne prejavili aj navonok. Toto je niečo, čo je tradičné, toto je niečo, čo po stáročiach držalo ľudstvo pri živote.
Znenazdajky som teda odbočil od témy, ale dá sa povedať, že prišiel som na to, že je veľmi ťažký život, kedy zanecháš niečo tradičné.
Keď som pred pár rokmi len uvažoval o tom, aký je život človeka, ktorý v nedeľu nejde do kostola na omšu, alebo na nejakú bohoslužbu v rámci nejakého kresťanského zhromaždenia a podobne, ani vo sne by ma nenapadlo, že raz naozaj príde doba, kedy to možné nebude. Asi sa naozaj potvrdzuje jeden sen, ktorý ma naozaj vydesil.
Snívalo sa mi, že som uprostred nášho sídliska, miesta, kde som kedysi býval, len keď som mal desať rokov sme sa presťahovali o ulicu ďalej. A že bol som uprostred toho ihriska. Ako deti sme sa tam hrali futbal, kadejaké hry. Starší sa už nezapájali s mladšími, aj keď sporadicky, najradšej posedávali na schodoch vedúcich do činžáku, kde rozoberali kadejaké témy. Tieto okamihy v živote sa mi navždy vryli do pamäti, a som veľmi rád, že som toto všetko zažil.
No chcel som teda povedať, že snívalo sa mi, že som bol uprostred sídliska, a bol klasický deň. Videl som bežnú scenériu, zopár ľudí vonku, svietilo slnko, všetko úplne normálne. Všetko som to pozoroval z jedného miesta. A zrazu, to sa mi snívalo, že z ničoho nič sa zotmelo. To ale bolo v tom zmysle, že som to reálne videl. Proste akoby niekto vypol svetlo. Akoby niekto všetko vypol. Jasne som počul akýsi ten podivný šum vetra, keď prichádza veľká búrka, alebo sa už zablyslo. Nie jeden krát v realite som pred búrkou utekal na bicykli, a boli to naozaj nie celkom príjemné momenty.
A videl som teda veľké blesky, a ktosi povedal.... Pán prichádza. Len to som počul. "Pán prichádza"
Je dosť možné, že udalosti posledných dní, posledného roku, čo všetko počujeme symbolizuje presne to, čo sa píše v biblii. Symbolizuje presne to, ako proroci ohlasovali blízky príchod Pána, ktorý sa naozaj udial. Bude celkom určite aj druhý príchod Pána, ktorý ešte len bude.
Dobre vieme, že mnohí nemyslíme na niečo, čo je menej príjemné v živote, a práve preto sa dnes pýtam, že či je lepší život, ak zanecháš niečo tradičné.
Bojíme sa akejsi zmeny. Bojíme sa aj my, tak ako som to videl vo sne, že síce vedieme relatívne pokojný život so všetkými radosťami a starosťami, veď predsa kto ich nemá.... raz naozaj zahrmí, a toto všetko sa stane razom bezpredmetné.
Nie raz sa stalo aj mne, že niečo veľmi podstatné v zlomku sekundy som považoval za nič. Niečo veľmi dôležité sa napokon vyjasnilo tak, že to všetko bolo niečo ako nepravé, niečo, čo sa na dôležité len hralo, ale skutočná podstata a skutočná podstata danej hodnoty tkvelo predsa v niečom úplne inom. Že to všetko predstavovalo niečo tradičné, a že naozaj lepšie bolo, kedy to človek zanechá.
Čo teda odkážem na záver tohoto sobotného článku. Vonku pekne veje vietor, mal som dobrý pocit, že som sa dnes bol bicyklovať. No takže Človek sa prirodzene bojí. My v podstate nevieme čo bude zajtra, a práve toto všetko vyvoláva v človeku desivú predstavu, že niečo cudzie, čo mi teda nie je vlastné mi radikálne zmení život. Ak sa teda pýtam otázku z blogu, či je teda lepšie, ak zanechám niečo tradičné... neviem.... Možno aj.
Je však celkom možné, že raz to budem musieť spraviť. A pri čítaní týchto riadkov viacmenej si to môžeme uvedomiť všetci, že tá zmena, kedy niečo budeme nútení niečo zanechať je proste realita, ktorá nás buď už obklopila, a sme v nej, alebo nás to ešte len čaká. To, či bude lepší život, sa posúdi na základe prežitých udalostí, kedy nie nejaké sentimentálne spomienky ale realita, ktorú prežívam mi poodkryje tú skutočnosť, ktorá skutočnosťou aj je, a nie je len nejakou víziou, možno akousi skrytou nenaplnenou predstavou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár