A teda myslím si, to, čo som teraz napísal je celkom normálne, pretože každý z nás máme takpovediac svoj vlastný svet, ktorý sme si teda vytvorili sami, v ňom žijeme, a všetci chtiac nechtiac si to prispôsobujeme svojmu vnímaniu. Je to naše imúnne prostredie, kde sme odolní voči pôsobeniu okolitého prostredia, či už to môžeme chápať v kladnom alebo zápornom zmysle.
To som samozrejme postrehol, a celkom isto to chápem napríklad pri takých situáciách, ako aj tu na blogoch, kde pri napísaní nejakého článku na nejakú aktuálnu tematiku každý takmer do jedného máme na určitý fakt iny názor, ktorý teda sa snažíme v hojnej míere aj prezentovať. Nie je to nič nenormálne, a osobne takúto formu pisateľskej a internetovej korešpondencii uprímne vítam, a veľmi sa jej teším. Len na okraj chcem pripomenúť, že môj ostatný blog, ktorý som pridal, bol toho písanym dôkazom.
A keď sa vrátim k pôvodnému nadpisu a zamysleniu, čo je teda lepšie dávať alebo prijímať? Túto slovnú dvojicu môžeme častejšie vnímať v niektorých náboženských a duchovných úvahách a reflexiach. Áno. V súčasnosti prežívame vianoce, a teda prirodzene, aj sme kohosi na sviatky sa snažili obdarovať, nejakou malou pozornosťou, ktorá dotyčného poteší, a takto si navzájom môžeme spestriť spoločne strávené sviatočné chvíle.
Napadlo ma zopár myšlienok, píšem to niečo ako doplnenie mojich myšlienok. Viacerí z nás by aj chcelo dávať, ale obyčajne sa ako keby zľakne tej výzvy. Alebo chceli by vydat aj maximum zo seba napríklad v nejakých športových zápasoch. Spomeniem taky basketbal.
Ak hrá prvý s posledným, obyčajne posledný nemá čo stratiť. Obyčajne sa to začne dramatizovat vtedy, ak outsider drží krok s lídrom, a vtedy to pre neho nastane problém. On vydá zo seba maximum, ale zľakne sa viťazstva, pretože je naučený prehrávať. Je naučený odovzdať sa na palubovke, ale nie prijímať. Toľko v krátkosti by som chcel pri podaní príkladu na túto tému využiť športové basketbalové prostredie. Keďže som roky fandil basketbalu, a chodil som s nadšením ako divák na zápasy, poznám ten pocit maximálneho nasadenia a odvedenia výkonu presahujucich často viac ako sto percent, ide proste nadoraz, a ťahať to všetko do víťazného konca.
Nepriaznivým spoločným menovateľom pri týchto načrtnutých pojmoch sú egoizmus a pýcha. Musíme žiaľ určite mnohí skonštatovať, ze tieto dve negatívne späté nerozlučné dvojice narobili teda poriadnu šarapatu jednak v ľudských dejinách, a je žiaľ aj nevyhnutnou súčasťou mnohých tých, ktorí sa snažia vnímať toto všetko okolo nás len pozemskými a materialistickými očami, v dôsledku čoho je im nanešťastie dokonale zastretý ten pravý duchovný zrak.
A práve vďaka tejto nešťastnej zhode náhod sme teda nie celkom schopní ešte v dostatočnej miere rozlišovať medzi naozajstným dobrom a zlom, ktoré okolo nás iba škodí, a vytvára priestor pre šírenie nešťastia, zvady, sváry, nepokoje mezi ľuďmi, miesto toho, aby sme nažívali v pokoji, kým sa to dá, hoci nie vždy je to možné a ideálne, to musím priznať. Áno, aj vo viacerých duchovných periodikách nachádzame rôzne rady, ako toto všetko uskutočniť, ale naozaj sa to dá tak ľahko a jednoducho, ako sa to dočítame? Nie je to všetko až príliš ideálne a dokonale vytvorené?
Áno, problém vidím aj v tom, ako som to naznačil, že viacerí radi by aj dávali, niekoho aj obdarovali, teda reálne tú možnosť u seba aj vidia, ale problém je, že teda málokto chce tak učiniť celkom nezištne, sám od seba, a viacerí často a radi rozdávame len z toho cudzieho. Vtedy, keď to človeka takpovediac nič nestojí, alebo teda v najhoršom prípade len pramálo obetujú a vynakladajú v úsilí dosiahnuť nejaké spoločné dobro, ktoré je teda celkom možné obojstranne užiť k spoločnej spokojnosti.
Viacerí sa bojíme čosi prijímať, pretože niektorí ľudia sú tak vychovaní, že po prijatí akéhosi daru sa musia už aj revanšovať, akokeby okamžite spravodlivo sa odplatiť, aby náhodou nezostali nič nikomu čosi dlžní. Toto je ďalší extrém, ktorý je teda presný opak toho, čo som napísal. Teda. Áno, niečo prijmem ako dar, ale mám to za povinnost okamžite sa odplatiť samozrejme najlepším spôsobom, a spravidla čo v najkratšom čase. To je celkom isto nesprávny pohľad na situáciu, a je dosť možné, že sa tam vytráca láska a schopnosť porozumieť obete, ktorú niekto vynakladá.
Na samotný záver tohoto vianočného zamyslenia by som chcel napísať v krátkosti niekoľko viet. Neviem, či to chápete, ale viacerí majú pocit, že za všetko sa musia nejako patrične revanšovať, ako to teda spomínam, ale to nie je dobré vnímanie akéhosi spravodlivého riešenia situácie. Niečo musíme zo seba aj dávať, ale niekedy sa musíme naučit aj prijímať, aby sme takto v kontexte dobre chápali zmysel obety. Toto si vyžaduje spravodlivosť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
pyromaniak
28. 12.decembra 2017 11:37
Však keby každý dáva, tak každý dostáva, nie?
Napíš svoj komentár