Je moje presvedčenie správne? II

Chcel by som vyjadriť jeden komentár k jednému článku. Ono nejde mi o to, že niekoho zbombardujem akými mojimi zamysleniami, ale mám rád, kedy sa bavíme v rovine faktov, resp. v rovine, ktoré viem podložiť na základe ťarchy argumentov, nejakých serióznych výpovedí a podobne. Možno aj takých, o ktorých sa opiera celkom pochopiteľne jednak veda, jednak zdravý rozum, a jednak v nepopierateľnom meradle aj viera, ktorá je alfou a omegou môjho poznania, bádania, skúmania, môjho celého života, a ktorá mi dodáva vyslovene potrebné všetky živiny práve preto, aby som žil, niekam sa dostal, dostal sa na nejakú úroveň poznania. Úroveň myslenia, pretože všetko je to o nejakej zmene myslenia.

Prv, než by som chcel vyjadriť teda jeden komentár, vidím to tak, že teda stihnem to až v mojom nasledujúcom blogu, by som chcel teda povedať zopár mojich reflexií.

Mnohých oddávna isto fascinuje, čo všetko sa nachádza za tou pomyslenou oponou, teda v čase, kedy človek reálne zomrie. Som presvedčený, že nikomu táto tematika nevonia, a mnohí sa jej veľmi boja. Veľmi boja z toho dôvodu, pretože človek, ktorý to reálne nezažil, možno nejaké spojenie, kde by si uvedomil hraničnosť svojho života, teda to, že život sa proste v nejakom bode začína, a potom končí, teda len ten pozemský, ako dobre vieme, že život sa smrťou nekončí, len sa mení forma.

V toto pevne verím od narodenia, a takto to bude, dokiaľ budem žiť a nezomriem, pretože pevne verím, že tak ako aj hovorí omšový kánon, a raz som ho citoval v mojom článku, budem ho citovať znova.. Pevne verím, že aj my sa tam s nimi budeme naveky radovať z tvojej (Ježišovej) slávy. Tam zotrieš každú slzu z našich očí, budeme ti podobní po všetky veky, a budeme ťa bezprestania chváliť. Toto som teda citoval z rímskeho omšového kánona.

Mnohí teda na to nemyslia, pretože mladosť človeku dokonale zatieni zrak za vznešenými ideálmi, ktorými človek má žiť. Nejde o to, či je človek realista, alebo idealista, ide o to, kde konkrétne sa nachádza pravda, a dobre vieme, že pravda je len jedna.

Ak mám byť konkrétny v tom článku, a ja ho ešte pridám jedno zamyslenie, a síce.... Mne nejde o to, či niekoho premôžem ťarchou nejakých dôkazov, ktoré buď majú akúsi oporu vo vede, alebo oporu v náboženskom, biblickom pozadí, a podobne, ale jedná sa mi o to, čo to človeku v podstate dá.

Mnohí nehľadajú pravdu, taká aká naozaj je, ale mnohí práveže trpia komplexom menejcennosti. Teda v praxi to znamená, že už oporu možno nehľadajú vo svojej viere, ktorá predsa im dodáva akýsi punc nemodernosti, zastaranosti, to predsa nemôže byť pravda, duchovno neexistuje, všetko to, čo sa deje v kostoloch sú predsa výmysly, a podobné reči môžeme počuť a aj ja som počul napríklad od tých, ktorí pravidelne chodili do kostola, možno pravidelne, a možno nepravidelne pristupovali k sviatostiam a podobne, snažili sa teda ešte kedysi dávno žiť ten svoj kresťanský život tak, že proste verili, že niečo jestvuje, možno niekde chodili zo zvyku, možno z povinnosti. 

To sa prirodzene nedá uprieť, ale približne pri tej povinnosti, nechcení, možno vzdorovaní, ktoré vyplynulo možno do apatie nezáumu, duchovnej chladnosti, ľahostajnosti, to skončilo tak, že človek nepomyslí na časy, kedy sa modlil, kedy chodil do kostola, a zúžilo sa to možno na sviatky, kedy to možno je akési čarovné, ale to, že človek si chce osvojiť božie pravdy, aby žil, aby mal v živote nádej... Na toto predsa v mladosti nemyslí. 

Záverom azda posledná myšlienka v článku. A tak postupne mnoho ľudí takto žije, s touto myšlienkou, resp. s touto ideou v podstate aj zostarnú- A možno keby ste sa pýtali nie jedného staršieho človeka, možno by vám potvrdil, dosvedčil, že v mladosti mnoho toho zanedbal, a hoci sa to nepriznáva ľahko, nie je to pre neho v súčasnosti jednoduché.

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku