Úvodný augustový článok píšem dosť neskoro, nakoľko som bol trochu zaneprázdnený. Ale predsa teraz prišiel ten čas, kedy som si sadol ku kompu a pridal ďalšie zamyslenie. 

Na svete je mnoho názorov, a pochopiteľne, najsprávnejší je ten, ktorý si myslíme my. Napadlo ma to síce celkom spontánne, ale isto mi dáte za pravdu.

Ak sa na vec pozrieme objektívne, dobre vieme, že vždy nejaké rozhodnutie je rozhodnutie niektorých ľudí, ktoré je podopreté autoritou nejakej konečnej osoby. Možno dobre viete, keď ste robili prijímačky na vysokú školu, a o niekoľko dní prišiel ten tajomný dopis, kde ste sa dozvedeli, či ste boli alebo neboli úspešní, a teda čo ďalej. 

A nie raz prišlo sklamanie, rozčarovanie z toho všetkého, opisujem teda neúspešný pokus, kedy človek si analyzuje, kde som spravil chybu, či ja za to len môžem, alebo je v tom celá politika danej školy nejaká čudná, a možno postupom času predsa len zistím, že všetko malo svoj zmysel, a tam, kde som sa chcel dostať, už by som sa nikdy možno nechcel dostať. Nie každý to pochopí na prvý raz. Nie každému to dojde, čo konkrétne sa stalo, že sa stal neúspech, a treba sa s tým vyrovnať. Nie každý sa dokáže vyrovnať s nejakým neúspechom, že niečo nie je presne tak, ako som si to ja predstavoval, ale je to inak. realita je proste iná, a ja sa musím prispôsobiť.

Človek je viacmenej v akomsi šoku, v nejakom zmätku. Ale netýka sa to len školy, ale celkovo pracovného života a vzťahov. Človek si po akomsi ukončení myslí, že to niečo ešte stále trvá. 

Proste nastáva akési hluché obdobie, kedy človek ani nežije. Ani sa neraduje, ani sa neteší, ani možno nesmúti, len rozmýšľa. Rozmýšľa, ale dobre vie, že jednak toto všetko raz prejde. Aj okolie sa mu zdá akési iné, všade niekoho vidí, všetko si sprítomňuje presne tak, ako sa to možno udialo pred istým časom. či to bolo pred pár dňami, alebo týždňami, mesiacmi, veľmi zriedkavo človek po rokoch sa kdesi vracia, možno s intenzívnejšími pocitmi, vnútorným osobným prežívaním, ktoré je pre každého jedného z nás jedinečné, a nedá sa to nijako opísať, ani vyjadriť, je to proste jedinečné.

Všetkému zrazu prikladáme význam, a zisťujeme pomaly, že človek proste pri neúspechu dozrieva. Znie to čudne, ale naozaj je tomu tak. Rozmýšľal som , že teda, celkom paradoxne, malo by to azda byť presne opačne. Človek zožne nejaký úspech, najprv teda niečo začne, niečo robí, očakáva prirodzene niečo z toho, čo z toho bude, najčastejšie, ako spomínam úspech, ďalej posunie ho to dopredu. klasické poučky ako z manažmentu, ale predsa vidíme, že deje sa presný opak, a človek častokrát len keď narazí na nejakú brázdu, azda vtedy pochopí, že dostal pred sebou učebnú látku, ktorú sa musí nanovo nadrviť, musí sa to naučiť tak, aby v tom bol profesionál, pretože častokrát mu nič inšie ani nezostáva.

Záverom poviem toľko, že akoby nachsvál sa v živote deje všetko opačne. Chcem sa s niekým stretnúť, ale kladú sa neuveriteľné prekážky, prečo by sa tak stať nemalo. chcem niečo, a znova prekážky. Pýtam sa prečo je tomu tak. A postupom času zisťujem, že v podstate som si na toto všetko už dávno zvykol. Aká poľahčujúca okolnosť.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár