Možno si povieme, že celkovo je to jedno, či je to pocit alebo myšlienka, pretože motivácia ako taká je niečo ako vnútorné pnutie, vnútorné hnutie, ktoré ma k niečom poháňa. Áno, v podstate je to jedno, ale v niečom sa pokúsim nájsť akýsi rozdiel, ktorý vymedzuje tieto dva pojmy. A dobré je, kedy človek najprv si dobre premyslí, do čoho sa ide pustiť, aby vedel svoje započaté dielo aj doviesť do úspešného konca, čo sa nie vždy, alebo čo sa zriedkakedy podarí.
Niekedy sme prehnane motivovaní do niečoho, a zrazu zistíme, že v podstate sme vôbec nepripravení. Ako to myslím. Motivácia tam síce je, ale nie vždy človek dokáže odhadnúť svoje možnosti, a častokrát sa stáva, že si myslí, že niečo vie, ale v podstate má vo svojich vedomostiach značné medzery.
Prirovnal by som to k skúške, kde si žiak azda myslí, že tie vedomosti mu samé naskákajú do hlavy, resp. na papier. Nie raz sa to stáva, kedy študent si povie, niečo na spôsob, avšak, ja to dám, verím si, myslím si, že to viem, mal by som to zvládnuť, nie je to až také hrozné, keď to zvládli iní, pre mňa by to nemal byť problém. Alebo v duchu hesla, že predsa dáko bolo dáko bude. Proste nejako sa namotivovať, aj keď sa mi vyslovene nechce, ale sú predsa niektoré povinnosti, ktoré teda povinnosťami sú a teda treba ich zvládnuť, proste človek to musí prekonať. Nie všetko som dotiahol napríklad do úspešného konca.
Ale na druhej strane, ak sa mám napríklad vrátiť mysľou k môjmu štúdiu na výške, ktoré trvalo len jeden rok, malo to pre mňa zmysel a veľký zmysel.
Spoznal som tam nových ľudí, vďaka ktorým som jasne vyslektoval moje myslenie na to, že toto proste chcem, toto nechcem, týmto chcem byť, týmto by som nechcel byť, toto by som si chcel, alebo opačne, nechcel osvojiť, toto je niečo, toto je vízia, podľa ktorej by som sa mal alebo nemal uberať. To sú práveže veľmi vážne otázky, kedy človek ich nezodpovedaním sa môže dostať neskoršie do akýchsi problémov. Bude síce mať nejakú motiváciu ako píšem v nadpise tohoto článku, ale ostane to len pri motivácii, ktorú nikdy nepretaví do konkrétnych činov, do konrkétnej a reálnej podoby, teda nepremení tú danú teóriu na prax, nebude niečo fungovať to, čo pôvodne bolo v pláne.
Mnohí sa nevedia poučiť ani z toho, že vidia možno jasné odchýlky v spoločnosti, a myslia si, že toto predsa má takto byť, toto je korenie života, že niekto je proste taký, a väčšinou, problémom je to, že berieme si nesprávne vzory správania, a potom podriaďujeme tomu náš rytmus, naše myslenie, našu filozofiu, proste to všetko, čo robíme, už akosi nie sme tým, kým sme boli predtým.
Nie sú zlé takéto motivačné myšlienky, častokrát to človeku naozaj pomôže prekonať istú bariéru, ktorá ale je predovšetkým mentálna bariéra, to znamená, že človek proste si len niečo myslí v hlave, čo sa dá, alebo čo sa nedá zrealizovať, takto chce odhadnúť svoje prednosti, svoje sily, schopnosti, na čo proste má, a na čo si už netrúfa.
A tiež je to dobré najmä v tom, kedy človek si nevie, nie je schopný si uvedomiť svojich rezerv, to, na čo proste nemá, a to, na čo nemá, nevie si priznať sám pred sebou. A preto viacerí volia cestu aj tam, kam cesta nevedie, majú síce motiváciu, ale niečo také, ktoré sa nezakladá na realite, ktorú prežíva, a je to len to, čo si myslí, nič viac.
Keďže mi haproval notebook, volil som možnosť uložiť si polovicu tohoto článku, a neskôr sa k nemu vrátiť. Takže čo teda ešte poviem záverom.
Nie všetko, do čoho sa ideme pustiť musí vyjsť, a práve tu sa prejavue zrelosť, vyzretosť, alebo prípadná nevyzretosť človeka, ktorý chápe menej, alebo viac, to, že jednoducho na všetko nemusí reálne stačiť, nie všetko, čo prichádza ku nemu ako podnet z vonka, ako niečo, čo ho motivuje, musí zákonite prijať za vlastné. Viacerým chýba akési konštruktívne, alebo lepšie povedané kritické myslenie, vďaka ktorému jasne rozpozná, čo je dobré, a čo zlé, a nie nepremyslene sa do niečoho pustiť. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár